Rodičom to už nejako vysvetlím, že nestíham.
Na druhý deň som hned napísala spolužiakovi, že neidem na skúšku a že mu držím palce.
Vravím mu ,,daj potom vedieť otázky".
A aj dal vedieť. Ani spolužiačky nešli, nestíhalo to. Ale v piatok sme do školy aj tak museli, mali sme poslednú prednášku.
Mali sme mať sociálnu prácu. Tak som sa tešila aké to bude ľahké, až som zistila, že je to hovadina. Ešteže som nešla to študovať, asi by ma porazilo. Taký výklad to bol že nechápem. Ale to predbieham udalosti.
Takže v pondelok, Veľkonočný pondelok sa u nás nejako neoslavuje. Otec nás vždy len pokropí vodou a mi mu dáme vajíčko alebo pusu. A to je tak všetko. Ani susedia tu nechodia oblievať. To u nás na východe, k nám susedia chodili. To bolo veselo. Ale zas som aj rada, že nik nechodí. Ja som z týchto sviatkov už vyrástla a aj tak by som nikomu neotvorila.
Pamätám si, že raz asi pred 5 rokmi som sa oblievala s kamarátkami. Petra s nebohou Kristínkou sa na mňa a na Danku dohodli. My sme išli akurát k Petre, ked tu ešte bývala a oni nás postriekali vodou. Spravili do fľaše dierku a tak. Kristína, tá mala korbáč a tuším sa jej podarilo aj Danku vyšvihať.
No jasné, že sa aj rozdelili. Mňa Petra chytila a objala. Ja som prestala nevedela tak rýchlo utekať. Ale Danka tá sa len tak nedala. Ale korbáčom dostala aj tak. A potom sme utekali do mesta, k nej domov a spravili si takú istú fľašu s dierou a vrátili im to. Oni nás čakali pred jej vchodom a my sme nechceli vyjsť von.
,,My už nič nemáme. " a my sme im naleteli a oni nás obliali.
To boli niekedy čas, ale tie sa už nevrátia. Petra je 300km preč a Danka, to už nie je také priateľstvo aké bývalo. Viem, že jej nemôžem veriť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár