Som veľmi šťastná, že som ho spoznala, pretože mi je s ním úžasne a som znova zamilovaná ako keby som mala 15. Ale tentoraz je to oveľa silnejšie. Ukázal mi, že láska je niečo, prečo sa netreba vzdávať a žiť tento život. že najkrajší darček, ktorý vám môže dať priateľ na vaše narodeniny, nie je niečo hmotné, ale to že je v ten deň s vami, objíme vás, povie že vás miluje a hlavne, že si spomenie že dnes máte narodeniny. Užívam si s ním každú voľnú chvíľu. Vždy si nájde čas a príde. A aj ked chodím teraz do školy cez víkendy, vždy máme na seba čas.
A teraz vám rozpoviem, ako som takéhoto úžasného človeka spoznala.
Zoznámili sme ako asi väčšina párov cez pokec. V dnešnom svete je celkom bežné. Mám pocit, že on napísal prvý mne. Ale na isto to neviem. Písalo sa mi s ním veľmi dobre. Mohli sme kecať úplne o všetkom. Každý večer som ho čakala na pokeci a ked prišiel z práce tak sme si písali, až kým nezaspal. Ked som bola smutná, tak on jediný to vedel iba z toho, že sme si písali. Asi tak po týždni komunikácie sa ma opýtal jednu vec.
,,Máš niekoho?" napísal mi.
,,Ano, mám. Mení to niečo na našom písaní?" odpísala som mu úprimne.
,,Nie, nemení. Ved sa nám dobré obom píše. Tak to potom musí byť rád, že ťa má. Si super baba. " odpísal.
,,Aj ty si super chalan. A ty máš niekoho?" napísala som mu.
,,Nie, nemám. Väčšinu času som v garáži alebo v práci. " odpísal.
Tak to ma trošku zarazilo. Asi by nemal čas na frajerku. Hm.
Viem ako to vyzerá, že ja mám frajera a píšem si s ním, ale ved sme len kamaráti tak čo je na tom, vravím si.
Po troch týždňoch sme si vymenili čísla, takže občas padla aj nejaká tá smska. No presne vždy ked mal chvíľu času v práci. Písali sme si ako sa máme, čo robíme a v poslednej dobe aj o tom kedy sa stretneme. Musím priznať, že to som nejako vždy zakecala a potom sme to nechali na to, ked budem chcieť ja. Mala som ho rada ako kamaráta a on mal rád mňa. Proste ako kamaráti.
Asi po mesiaci a pol to začínalo byť iné. Bála som sa toho, či som sa nezamilovala. Ved predsa mám frajera, to sa nesmie. Aj ked vtedy to bolo už také iné. Proste mali sme kopu problémov už predtým a ja som sa aj dosť trápila pre to aký mohol byť, ale zmena neprichádzala. Raz sme si s Milanom len tak písali.
,,Vieš, ja ťa mám rád viac ako kamarátku. " napísal mi.
,,A to je ako viac ako kamarátku,hm? " pýtam sa ho. Možno som čakala, že povie niečo viac neviem. Ani neviem prečo som chcela aby to povedal. Stále som si vravela, že ja sa zamilovať nemôžem.
,,No proste viac ako kamarátku. Nevieš ako to je?" vyhol sa odpovedi.
,,No viac ako kamarátku znamená, že si sa do mňa zamiloval a že ma asi ľúbiš. Takto myslíš?" pýtam sa ho na rovinu.
,,No nemôžem ti prezradiť či som sa zamiloval. Ale dobre teda máš pravdu. ľúbim ťa. " napísal mi.
,,Ach neviem čo mám povedať. " odpísala som mu ja.
,,Stačilo by keby si povedala to isté. Ty si sa do mňa zamilovala?" opýtal sa ma priamo.
,,No vieš predsa, že ti nemôžem povedať to isté. Mám frajera a to nemôžem proste. A asi som sa do teba zamilovala, len si to nechcem priznať. " odpísala som mu úprimne.
Prešli asi dva týždne od toho čo sme si to napísali. Potom mi v každej smske písal, že ma ľúbi. A ja som mu na to mohla odpísať len toľko, že ho mám veľmi rada. Ale už som cítila zmenu. Vedela som, že som sa zamilovala len som si to nechcela priznať. Vedela som aj to, že som prestala frajera milovať a že sa moje city zmenili. Mám pocit, že on to spozoroval aj sám. A to asi mesiac predtým ako sme nakoniec rozišli.
V jeden večer sme si len tak s Milanom písali, ked mi znovu napísal že ma ľúbi. A ja som mu napísala to isté. Cítila som to tak, tak som to napísala.
,,Naozaj to tak cítiš? Alebo to píšeš len tak?" napísal mi.
,,Naozaj. Cítila som to, len som si to nechcela priznať kedže mám frajera. Ale už to nemôžem popierať. Je to tak, ľúbim ťa. Dúfam, že ľúbiš dlho. " napísala som mu.
,,Ano, ľúbim dlhšie. A čo teraz bude dalej? Aj sa stretneme? Si na to pripravená?" napísal.
,,Mohli by sme. Budem len rada. Chcem ťa spoznať a vidieť aj naživo. " napísala som mu.
,,Dobre tak čo tak v stredu? Mohla by si?" napísal. Dnes bol totiž pondelok.
,,Dobre, sme dohodnutí. " odpísala som mu.
V tú stredu sme sa aj stretli a išli sa prejsť. Prechádzali sme sa 3krát. Rozprávali sme sa o všeličom. Trošku som sa najprv hanbila, ale potom už v pohode. Dali sme hore vo vchode aj pusu a objal ma. To objatie som nečakala, ale bolo to nádherné. Napísal mi potom, že je rád že ma videl a že dúfa, že sa ešte uvidíme. A videli sme sa potom ešte viackrát. Opýtal sa ako to pôjde dalej a ja som mu povedala, že sa rozídem s frajerom, pretože iné východisko nevidím. Nebolo to ľahké, ale kedže som ľúbila už niekoho iného, bolo to jediné riešenie.
Milan mi potom stále písal, že on nechce byť príčinou môjho vzťahu a že nech si to rozmyslím. Ale ja som mu len povedala, že on sa obviňovať nemusí. V tom vzťahu to škrípalo už dlho, len stále to vyzeralo že sa to dá do poriadku. Problém bol v tom, že vtedy ten frajer mi nevedel tak prejaviť svoje city. Nebudem o tom dalej hovoriť a vraciať sa do minulosti. Cez víkend som mala ísť k nemu a povedať mu to. Ešte v ten večer v piatok sa ma opýtal či ho milujem a ja som na to povedala len: a to musím odpovedať?
Zostal ako socha a už to začalo. Posmútili sme si a povedala som mu, že sa chcem rozísť. V sobotu sme išli posledný krát na výlet a vôbec sme neprehovorili. Nič. Len mi vravel, že on sa zmení a podobné takéto veci, ale ja som mu neverila. Po troch rokoch zmena? NO to určite.
O týždeň na to som sa s ním rozišla. Bolo to preňho bolestivé a musím priznať že aj ja som plakala. Ale nemohla som mať dvoch naraz. Možno teraz vyzerám, ako niekto kto nemá srdce, ale ja som len chcela byť šťastná. A s Milanom som bola naozaj aj vnútorne šťastná a stále som.
O pár dní nato, som sa stretla s Milanom a dali sme sa dokopy. V ten večer som mu povedala milujem ťa. Povedala som to prvá. A on len aj ja teba. A tak som mu povedala nech mi to povie celé pekne. On sa usmial a povedal mi: Milujem ťa. Vtedy som sa cítila ako vo sne.
Odvtedy som šťastná. Milujem svojho miláčika strašne moc. TO sa nedá ani opísať. Jasné, že občas sa vyskytne konflikt. Nikdy ho nechcem stratiť.
A toto premýšľanie nad tým ako to všetko bolo mi zabralo asi polhodinku. Musím povedať, že som urobila dobre. Som šťastná, že ho mám. A akurát ma teraz prezvonil, že je tu. Tak ja teda utekám dole otvoriť mu dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár