Bola tma. Všade samé kríky. Počula som len šuchot. Bolo to také strašidelné. Naokolo samé staré domy, v ktorých sa bud skrývali nejakí feťáci alebo prostitútky, alebo tam bývali normálni ľudia s veľkým psami, ktoré ked zaštekali v noci, tak ste až dostali infarkt. Tak ste sa zľakli. Lampy tam zriedkakedy svietili. A v ten večer skoro žiadna. Večer tadiaľ prejdú len mladí ľudia, ale to tiež len občas. Desať minút po tejto ceste a som v meste, vravím si v duchu. Tam to nebude také hrozné.
Bála som sa, aby sa mi niečo nestalo. Vymýšľala som si vlastné scenáre, čo všetko sa môže prihodiť. Vykračujem si tak teda po tej ceste a premýšľam. Odrazu len počujem kroky. Zastanem, kroky stíchnu. Idem dalej, kroky za mnou. Zľakla som sa. A poriadne. Potom už len počujem ako niekto kričí ,,Otoč sa!"
Idem dalej a nevšímam si to. Prejde asi tak minúta a počujem ,,Stoj!"
Pohnem si do kroku a tie kroky stále počujem. Stále niekto kričí. Tak začnem utekať. Zastavím sa až pár minút pred osvetleným mestom. Zastanem a tie kroky počujem dalej. Stiahne sa mi žalúdok. Vidím postavu v čiernom. Je to nejaký chalan. Ale len prejde okolo mňa. Vydýchnem si. Neublížil mi. Len išiel celú tu cestu za mnou.
Ale aj tak by ma zaujímalo, kto vtedy kričal a na koho. či to patrilo mne alebo tomu chalanovi. Musím priznať, že som ten hlas nespoznala. Tak neviem. Ale taký strach som už dávno nemala. Preto nechodím rada sama domov. A hlavne nie po takých uličkách.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
"alebo tam bývali normálni ľudia s veľkým psami, ktoré ked zaštekali v noci, tak ste až dostali infarkt"
Vlastná fóbia na umocnenie efektu strachu, pekne.