Pretože vždy je v práci. A ak má aj jeden víkend v mesiaci voľno, tak je bud v garáži alebo oddychuje doma. A to mu nemôžem zazlievať. Vážne nie. Zaslúži si to.
Tak to malo byť aj tento víkend. Mal dnes ráno vstať, zbaliť sa a ísť do práce. A z práce domov. Ale moja mamu mu navrhla, nech príde na obed k nám lebo bude robiť pirohy. A tak sme ho vlastne presvedčili. A musím povedať, že nebanoval. Lebo moja mamina robí tie najlepšie pirohy na svete. Mňam! Obed vyšiel akurát na tú hodinu, ked už môj miláčik bol u nás.
Ked sme sa najedli, tak povedal že za chvíľu pôjde. A ja že to si sa prišiel najesť a ideš domov? On sa len začal smiať. Tak sme ešte chvíľu listovali v časopise, spolu lúštili krížovku, potom mama prišla.
Spravili sme si zmrzlinový pohár. Veľa veľa veľa zmrzliny. A veľa sily na to nabrať tú zmrzlinu do pohára. To keby ste videli!
A potom sme spolu s maminou išli na telku. Nič nikde nedávali, ale napokon sme našli Kameňák. Dávali ho na nove.
Ocino spal v spálni, lebo bol unavený po dobrom obede. A tak sa mama natiahla na jednu stranu gauča, môj miláčik na druhú a ja som si sadla medzi nich.
Asi po hodinke filmu mama odišla do kuchyne, lebo vraj zaspávala a nechcela spať. A môj miláčik zaspal. Bolo to také pekné pozerať sa naň ho. Ja som si tiež chcela poležať, ale nedalo sa.
Nemohla som ho zobudiť. Bol taký zlatý. Na chvíľu sa zdalo, že sa zobudil, ale to len pohol rukou a spal dalej.
Tak som si išla po knihu a čítala som si v spálni. Medzitým už otec vstal, samozrejme. V obývačke bola totiž tma a ja som nechcela svietiť, aby som ho nezobudila. Ale nakoniec som zasvietila a on nič.
Po dvoch hodinkách sa prebral, pozrel na hodinky a zahlásil :,,Za chvíľu pôjdem. " a prevrátil sa na druhý bok.
Chcela som ho presvedčiť, aby nešiel nikam. Obliekla som si jeho tričko a nechcela ho dať zo seba dole. Brala som mu veci, ale on si ich vždy zobral naspäť, tak že ma začal štekliť a ja som sa po chvíli vzdala. Ale potom som mu aj tak tie veci zobrala. A utekala. Nechcela som totiž ukončiť tento krásny víkend. A konečne náš spoločný.
Povedal, že keby mal so sebou veci aj na zajtra, ostal by. Ale kto mal vedieť, že nám bude tak super, že ostane aj dnes? Kto mal vedieť, že ho prehovoríme?
Musím priznať, že sa mi aj chcelo plakať...a slzy aj išli. Ale nemohla som pred ním. Síce aj ked odišiel som neplakala. Len som bola smutná. A veľmi. Musíme to zopakovať. Zasa. Bolo to super byť s ním. Aj ked on spal a ja som si pri ňom čítala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár