Možno sa len bojíme niekomu novému veriť. Je to náš priateľ, stál pri nás ale nevieme byť k nemu takí úprimný ako k druhým.
U mňa to je to že sa bojím. Bojím sa niečo povedať niekomu, aby sa to zas nedostalo tam kam nemá. Do tých nepravých uší. A potom skončí aj tá dôvera.
Ja zatiaľ najviac dôverujem mojej sestričke. Ale s tou tie začiatky neboli bohvieako ružové. Ak čítate môj príbeh Samota, tak tam ona vystupuje pod menom Paula. Chvíľu sa kamarátila s babami, ktoré sa mi smiali a ona sa k nim pridala.
Ale ja som jej tú druhú šancu bola a bolo to dobré rozhodnutie.
A zas čo mám jednu kamarátku tiež sa poznáme ešte z toho obdobia, poznám ju teda už 7 rokov, teda 8 už a jej nemôžem veriť. Snažila som sa, ale vždy som sa sklamala. Vždy sa to čo som jej povedala, dostalo tam kde nemalo. A niektoré veci si mohla nechať pre seba.
A pred pár dňami mi tá kamarátka povedala, že chce aby som jej verila a hovorila jej všetko. A ja sa celkom snažím, ale je tam tá bariéra, niečo čo mi v tom bráni. Možno sa zmenila, ale ja už ten strach v sebe mám.
Takže môžme človeka poznať koľko chceme, ked nás viackrát sklame, tak to už nič nezmení.
Druhý človek ktorému najviac dôverujem je môj priateľ. Vie, že ma podrží ak bude treba. Viem to. Milujem ho. Poslalo mi ho samo nebo.
A možno tretím človekom, ktorému raz budem na 100 percent veriť, je moja kamarátka Zuzka. Je to také slniečko. Verím jej aj teraz, ale nie natoľko že ked mám nejaké tie svoje stavy smútku a samoty, tak jej mám potrebu napísať. V noci. Alebo len večer. Proste nemám takú potrebu. Neviem prečo. Možno to potrebuje len čas. Poznám ju len vyše roka, aj ked sme chodili spolu na základnu, ale tam sme sa moc nebavili. Proste sa bojím veriť. A potom sa sklamať.
Takže asi tak je to s mojou dôverou v ľudoch. Môžem ich poznať dlho, ale to nič nezmení že im nemôžem veriť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár