Mala som pocit, že som znovu šťastná, netrápila som sa a dlho som už neplakala...a zrazu sa to pokazí. Asi je to tým, že som zas trošku citlivejšia ako normálne, ale môžu za to aj tie stresy a ja neviem. Vraciam sa zas v spomienkach do minulosti a potom už len večer v posteli premáham slzy. Slzy, ktoré nikto nevidí a nevie o nich.
Tento smútok začal minulým víkendom. Tou najprv super sobotou až po to ked sa pri našom stole objavila bola spolužiačka zo strednej a povedala to čo som naozaj nečakala. Neskôr som si aj pomyslela, že ani nemala chodiť. A ani mi vravieť. Malo by ma to prestať hnevať a dávno som na to mala zabudnúť. Ved to aj tvrdím, že som zabudla, že je mi to jedno. Ale môj mozog to tam má stále uložené. A odvtedy som taká nejaká. Neviem to opísať.
Veľa vecí prebieha mojou hlavou. Zas smutné rozmýšľanie a predstava čo by bolo keby sa to stalo. Niekedy mám zas pocit, že keby sa našiel človek, ktorý by ma pochopil a vypočul si ma, možno by mi to pomohlo. Ja už naozaj neviem. Alebo mám znovu chodiť k psychologičke? Aby mi vyhovorila zlé myšlienky a povedala aký je život super a že si treba nájsť len oporný bod.
A čo ked som našla oporný bod, ale aj tak mám niekedy pocit, že...
Proste musím si zvyknúť, že po dlhých krásnych dňoch vždy príde nejaký ten zlý, ktorý ma vráti do reality. Do reality, v ktorej sa občas ľudia trápia a plačú. Lebo bez toho to nejde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár