Som niekde medzi bytovkami. Vonku je strašná tma a ja neviem ako sa dostanem domov. Zrazu len počujem nejaký smiech a kroky. Ach nie, zas oni. Tie baby z mojej triedy, ktorým robí dobre, ked sa mi môžu smiať a drgnúť si do mňa...ako keby som bola...
Počujem smiech tej najhoršej z nich. Bože, čo mám teraz robiť. Nestihnem nájsť cestu domov. Nie, prosím nech mi už nerobia zle...
,,Nieeeeeeeee!" kričím na celú izbu.
,,čo sa deje zlatíčko? Sa ti snívalo niečo zlé?" hned prišla mama a pýta sa ma.
,,Hej, zas jeden z tých snov. Ja už nechcem ísť do tej školy. Oni...oni ma tam nemajú radi. " vravím jej smutne.
,,Robia ti zle? Alebo ako sa to prejavuje?" pýta sa zas mama.
A ja jej zas nemôžem povedať pravdu. Pretože keby to spravím, ona to povie triednemu a on by napomenul tie spolužiačky a to by nebolo dobré pre mňa.
,,Nie, len sa tam so mnou nerozprávajú. To je všetko. Rok ešte prežijem. " a už sa na ňu usmievam, nech sa netrápi.
,,Dobre moja, tak dobrú noc. " vraví a zhasína svetlo.
Takže podme po poriadku. Volám sa Simona, mám 14 rokov a presťahovali sme sa do nového mesta, kde si ja zatiaľ neviem zvyknúť. Aj som si skoro zvykla a našla kamarátky, ale potom sa to z jedného dňa na druhý zmenilo. Kamarátka sa zmenila na moju nepriateľku a odvtedy neznášam celú tú základnú školu a každé ráno sa modlím, aby mi dnes dali pokoj. A nesmiali sa zo mňa. Lebo to je na moju psychiku, to najhoršie čo môžu robiť. Horšie než by ma mali zbiť. Ale kedže nechcem trápiť svoju mamu, tak som to nikomu nepovedala a trápim sa sama. Som tam polroka, ale chcem už nech som v 9. ročníku a vypadnem odtiaľ.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.