A potom sme si písali ešte asi hodinku. O škole, o spolužiakoch, ako sa nám darí a tak. Musela som si strážiť sms (aj ked som určite prekročila limit), pretože som mala vtedy ešte paušál. Ku koncu sa ma opýtal, či mi môže napísať aj zajtra, ked sa bude nudiť. Tak som mu odpísala, že jasné, ved prečo nie. Dobre sme si pokecali. Už som sa na tú Lauru tak nehnevala. Ale aj tak sa s ňou porozprávam, že čo si to dovolila. On sa mi ešte raz ospravedlnil, že nevedel, že som nevedela, že mi dá moje číslo a ja že to nič. A potom som si išla ľahnúť. A prvýkrát som zaspávala s úsmevom na tvári. Prvýkrát odvtedy čo sa mi začali vysmievať. Nie, nezamilovala som sa. Len som si už dlho s nikým ( a k tomu ešte cudzím) tak nerozumela a nerozprávala sa. Normálne som zaspávala s myšlienkou na to, že sa teším ako sa zajtra ozve. Aspoň jeden večer, čo som zabudla na všetky problémy.

Ráno vstanem a hned ako som vyšla z kúpeľne som zamierila do kuchyne. Bola som hladná. A to nebýva u mňa zvykom. Tak som si spravila raňajky a mama sa ku mne otočila.
,,Prečo si potom neprišla k nám? Išiel tvoj obľúbený film. " pýta sa ma.
,,Prepáč, ale úplne som zabudla. Písala som si s jedným chalanom. Tak sme sa zarozprávali. " poviem s úsmevom na tvári.
,,A kto je to? Si mi nevravela, že si niekoho spoznala. " vraví prekvapene mama.
,,Ved nespoznala. Spolužiačka mu dala moje číslo, tak som ho chcela aspoň spoznať. Možno sa už ani neozve. Idem do izby. " poviem a odložila som tanier.
,,A prečo by nemal? Určite sa ozve. Ved ty si dobré dievča. " a usmeje sa na mňa mama. A ja som jej na to radšej nič nepovedala. Odišla som do obývačky pozerať telku.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár