A potom sme si písali až do polnoci. V tom polospánku som mu stále odpisovala. Som si vravela, že už posledná naozaj, ale ja som proste musela odpísať. Nedalo mi to. Vravel, že by mi rád zavolal niekedy cez týždeň. A ja som sa bála. Neviem čoho. Proste či sa nebudem hanbiť hovoriť s ním a tak. Tak sme sa dohodli, že si cez víkend zavoláme. Vraj mi dá čas, ked sa toho tak bojím.

Ale ked som si uvedomila, že toto sa dialo predvčerom, chcela som to vrátiť. Pretože zas vstávať do školy a zas sa vidieť s Paulou, to mi nedáva podnet na to aby som sa usmievala. Dnes máme namiesto telesnej, plaváreň. Dnes si plavky neberiem (akože mi je zle), ale viem že v stredu sa tomu nevyhnem. Prečo ale musia byť tam aj tie, ktoré necvičia teda, že nemajú plavky alebo podobné.
Lebo ja totiž...neviem plávať. Proste učila som sa ale bojím sa vody a tak neviem uveriť tomu, že voda ma udrží. Takže už vidím ako sa zas na mne budú smiať. A celú tú hodinu sa budem báť, či sa nepozerajú alebo nehovoria o mne. Zas budú mať dôvod smiať sa mi. Neznášam tú školu.
Ale dosť o rozmýšľaní. Dnes sme mali ísť s Denisou spolu do školy. Vraj pri škole sa rozdelíme. Tak jej volám, že už vyrážam z domu nech teda aj ona už ide. Zvykne totiž meškať. Volám, volám a nič.
Tak som to skúsila ešte raz a to som už bola skoro na mieste. Ešte mala chvíľu čas, tak si vravím počkám ju. Ved je teplo, tak sa to dá. Je ešte niečo pred 45.
,,Ahoj už som tu. Tak kde si? Prečo nedvíhaš?" napísala som jej sms. Počkala som a nič.
Tak si vravím fajn, nedá vedieť že ide do školy a ja ju čakám. Tak som nahnevaná na ňu išla do školy. Nič nové pod slnkom. Mala som chuť obrátiť sa a skoro by som to urobila, ked som videla ako ide Laura a kričí niečo.
,,Hej, Simi čakaj! " kričala Laura. Tak som spomalila a išla som zarovno do školy s ňou a ešte jednou spolužiačkou.
,,Tak ako sa máš?" pýtala sa. Pozerám na ňu. Nikdy ju to nezaujímalo. Ale viem prečo sa pýta.
,,Dobre. A ty?" pýtam sa zdvorilo.
,,Super. Aký bol víkend? " žmurká na mňa.
,,Narážaš na niečo?" tvárim sa nechápavo. A to už vchádzame do šatne. Ona len pozrie na mňa a asi nevie čo povedať, aby sa neprezradila.
,,Ved porozprávame sa na plavárni. Musím si urobiť ešte úlohu. " a zdrhám zo šatne. Viem, že nás neminie rozhovor o tom , že dala moje číslo jej kamarátovi, ale tak nebudem jej hned za to dakovať. Nech si myslí, že mi ani nenapísal. A vlastne naozaj som si musela spraviť úlohu z matiky. Matiku nás učí triedny a on kontroluje občas úlohy. Tak si to rýchlo vypočítam.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
maciatko0985  4. 2. 2012 17:23
super
2 
fotka
bondulka  4. 2. 2012 23:37
to som rada
Napíš svoj komentár