Správam sa ako pubertiačka, ale mám na to nárok.
Už je 18 h.
Beriem mobil do ruky a vyťukávam číslo. Už to zvoní a ja to zložím. Nie, nezavolám, vravím si v duchu. Ospravedlním sa. Pochopí to. Určite. Nádych. Výdych.
Dobre, skúsim to ešte raz. Možno zabudol a ani nedvihne. Nehnevala by som sa, ale sklamaná by som bola.
Bože, čo vlastne chcem?? Dobre, idem na to. Vyťukávam číslo. Je už pár minút po šiestej. To nie je podstatné. Zvoní to. Stále to zvoní a ja to už chcem položiť. Ale dvihol to. Ako keby vedel aký súboj vediem.
,,Ahoj. " povedal takým pekným hlasom.
,,Ahoj. Už som to išla zložiť. " povedala som zo srandy.
,,Ešte že som to zdvihol. Už si prezváňala, že?" pýta sa ma.
,,Ehm...hej. Prepáč. " vravím neisto. Neviem či sa hnevá alebo nie.
,,Nevadí v pohode. Ako sa máš?" pýta sa. Som rada, že to nerieši.
,,Fajn. A ty?" pýtam sa ešte stále tak neisto. Hanbím sa. A to spolu voláme len. Neviem si predstaviť keby máme ísť von.
Celý rozhovor nám trval vyše dvoch hodín. Ani som neverila, ako ten čas prešiel. Viem to len preto, lebo mama mi vtrhla do izby a pýtala sa kedy si dám večeru. A ja som na ňu pozerala, že prečo sa pýta ved je málo hodín. A to už bolo niečo po pol ôsmej.
Rozprávali sme sa o všetkom možno. Fakt o všetkom. O tom čo máme radi, čo sa nám páči, čo počúvame. O knihách. Som mu vravela, že rada čítam. A on zas že to moc nemusí. A tak. Proste konečne niekto s kým si rozumiem. Ale nezamilovala som sa doň ho. Proste len fajn kamarát. Navrhol že by sme si mohli aj zajtra podvečer zavolať. Tak som bola rada. A ešte stále sa teším. Rozoberieme celý deň a čo ste aj témy, o ktorých sme sa nebavili.
On prvý ukončil ten hovor. Vraj sa mám ísť už najesť, je veľa hodín. A ja mu vravím zo srandy, že ,,aký si starostlivý". A on ,,tak vieš nech mama nenadáva".
Vraj večer mu mám napísať ked pôjdem spať. Tak sa teda idem konečne najesť. Mama sa určite bude pýtať, že s kým som volala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár