S Denisou sme išli spolu zo školy. Išla som k nej domov a počkala ju kým sa naobeduje. Zistila som, že obliekanie jej trvá polhodinu. Stále si skúšala veci a nebola so sebou spokojná. A pritom, ved nešla na rande len von. A mne už bolo dlho, tak som ju súrila. Ved ja som oblečená za päť minút. Tak nechápem čo toľko vyberala.
,,Denisa, ideme už? Ved si zober to čo máš na sebe a môžme ísť. " súrim ju.
,,Hned hned, len si dám druhé nohavice. " odpovedá asi tretíkrát už.
,,A načo? Ved ideme len na chvíľu von. Ešte potrebujem ísť aj ja domov. " vravím jej. Už ma to hnevalo. To som mohla ísť rovno domov a potom by sme sa stretli.
,,No ved už som. " povedala po 10 minútach. Konečne sme od nej vyšli. Už som myslela, že sa toho nedožijem. Nabudúce sa radšej niekde stretneme.
K nám domov sme prišli akosi prirýchlo. To asi aj preto, že ja tak rýchlo chodím. Mne trošku trvalo, kým som sa najedla. A potom som si len nachystala veci čo si oblečiem a chvíľu sme u nás ešte pobudli. Mali sme čas.
,,Inak s ním mi to nejako neklape. Je nejaký divný. A stále mi vyčíta, že mu nedám ani pusu a že ked to takto bude pokračovať dalej, tak sa so mnou rozíde. " povedala smutne Denisa.
,,A prečo mu nedáš pusu? To dokedy sa chceš hanbiť?" opýtala som sa jej na rovinu. Ved to dáva zmysel, že bude chcieť viac ako objatie. Sem tam aj pusu.
,,Ja neviem...Ja aj chcem, ale proste hanbím sa. Ale nabudúce mu už dám pusu. Aj minule mi on chcel dať pusu, a ja som sa uhla. Mám pocit, že má už nemá rád. " vraví smutne.
,,A tak ale musíš ho pochopiť, že proste asi nevie čo má robiť, ked sa mu uhneš aj pred pusou. Ved skús nabrať odvahu a ked ťa kvôli tomu nechá, tak nestál za to. " poradila som jej.
,,Hm. Asi hej. Ale vždy večer za ním chodí Paula. Aj na prestávkach ich vidím. Neviem čo si mám myslieť. Ak sa na to opýtam, tak povie že či som malá, že nemám žiarliť. " vraví.
,,No, ale to vyzerá ozaj divne. Asi sa páči aj Paule. Aj ked neviem čo na ňom vidíte. Je mladý strašne, skôr také decko a ešte je strašne nízky od teba. A vyzerá ako taký frajer. Ste pobláznené ako malé. " krútim hlavou.
Denisa bola ticho. Nič na to nepovedala. Ešte chvíľu sme sa bavili o škole a potom sme vyrazili. Robo mi ešte predtým písal.
,,Ahoj platí ten dnešok? Len sa chcem uistiť. " napísal mi.
,,Jasné platí. Už vyrážame s kamarátkou. Tak za chvíľu. " odpísala som mu.
,,Kto ti písal?" vyzvedala Denisa.
,,Robo, či to ešte platí. Dúfam, že nebudeš robiť tie veci. Ved vieš. " upozornila som ju.
,,Uvidíme aká bude nálada. " zasmiala sa. No fasa. Ak začne robiť tie svoje bláznivé veci, tak to si pomyslí asi aj o mne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár