Musím uznať, že Paula sa fakt snažila presvedčiť ma,že sa zmenila.Ako mi raz povedala po rokoch, ked sme sa k tomu raz vrátili, tak vraj bolo dosť ťažké ma presvedčiť. Vraj som jej neverila dosť dlho. Ale myslím si, že hlavne kvôli tomu som jej dala šancu, lebo som ju stále mala rada a spomínala na to aké sme boli kamarátky predtým. Predtým všetkým čo sa udialo. Stále som si želala,aby sme boli najlepšie kamarátky. Aj ked ona už najlepšiu kamarátku mala. Mariannu. A ja som vedela, že my dve najlepšie kamarátky nebudeme. Aj potom všetko ako mi ublížila som verila najviac jej. Neviem si to vysvetliť. Ani k Denise som nemala takú dôveru. No ani sa tomu nečudujem. Ak som jej niečo povedala, tak sa to dostalo do cudzích uší. A Paula si všetko nechala pre seba a ešte mi aj dobre poradila. Odpustenie prišlo rýchlo, ale zabudnutie trochu neskôr. Ani nie na to ako mi ona ublížila, ale celkovo na to že sa to stalo. Zničilo to celú vieru vo mňa, celé sebavedomie, ktoré ani neviem či som mala. Pochybovala som o sebe, pýtala som sa samej seba na čo som na tomto svete a mala som pocit, že najlepšie by bolo skoncovať so životom. Vravela som si, že nie som dostatočne pekná, kedže sa mi v škole ale aj vonku smiali. Síce sa vzťahy upravili, ale tie pocity vo mne boli stále. Boli okamihy, ked som na to nemyslela a potom prišla nejaká hádka, maličkosť, ktorá to zas všetko naštartovala. Nespomínam si, či som to vtedy Paule povedala aké som mala pocity.
Denisa mi párkrát hodila do tváre to, ako sa môžem baviť s Paulou potom čo mi spravila. Snažila som sa jej vysvetliť, že verím že sa zmenila. A podľa mňa by sa ľudom mali dávať druhé šance. Teda len ľudom pri ktorých veríme,že sa zmenia. Myslím si, že chcela aby sme my dve boli také skvelé kamarátky. Alebo skôr najlepšie. Jednu dobu som si to aj myslela, ale potom oľutovala. Nemohla som jej veriť a ak som jej aj nejaké tajomstvo povedala, tak som to potom ľutovala. A ona to nikdy nepochopila. Vraj ona pri mne stála v ťažkých chvíľach. Ak tým myslela to, že so mnou chodila von, aj ked bolo riskantné, že ju uvidia so mnou a potom sa to snažila zvaliť na mňa, tak to bolo vážne, že stále za mnou. Síce je pravda, že to bola vtedy jediná moja kamarátka, ale to neznamená, že sa z nás stanú hned najlepšie kamarátky. Nepostavila sa za mňa. A nakoniec mi jej mama povie, že za všetko môžem ja. Tak to je teda vážne úchvatné kamarátstvo. Ale ako vždy ja som verila, že človek sa môže zmeniť. A verila som aj tomu, že ona raz zmení svoje správanie. Proste že raz jej budem môcť veriť, že raz prestane hovoriť len o sebe a začne sa zaujímať aj o druhých a že..ani už neviem čo to všetko bolo. Paula sa len smiala nad tým. Vždy ked som sa s Denisou pohádala a potom to povedala Paule, tak tá len poznamenala ,,Denisa sa nikdy nezmení" a mala pravdu. Ale to som vtedy nevedela. Alebo vedela, ale stále sa snažila veriť v jej zmenu. Ale zas Denisa bola veľmi zábavná. Vymýšľala si vlastné slová, robila zle na hodine a rôzne bláznivé veci. Aj ked niekedy to už liezlo na nervy. Odpovedať na otázky typu ,,ktoré z týchto slov si vyberieš?" a tie slová boli vymyslené a smiešne a niekedy proste som nemala náladu rozoberať somariny. Ale tak to s ňou bolo vtedy a je aj teraz. Aj ked sa trošku konečne upokojila.
Mohla by som povedať, že 9.ročník bol o niečo lepší ako ten predošlý. Aj ked tie dve baby sa na mne stáli smiali a ja som radšej vyhýbala miestam kde oni chodili. A aj ked nás s Denisou stretli, neobišlo sa to bez pokrikov.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár