Zvoní.
,,Ano?" zdvíha Denisa.
,,Ahoj ako sa máš?" pýtam sa jej.
,,Dobre a ty? Si v pohode?" pýta sa ma.
,,Hej som. Máš dnes čas?" pýtam sa jej.
,,Akurát to som sa ťa chcela spýtať. Mám. Mohli by sme ísť von. Kde a kedy sa stretneme?" pýta sa hned.
,,Môžme pred knižnicou tak o 16.30. Príd načas, prosím. Chcem sa ťa niečo spýtať. " dodávam neskôr.
,,Neboj, budem tam načas. A čo sa ma chceš spýtať?" vyzvedá.
,,Ved to potom. Tak ahoj zatiaľ. " lúčim sa.
,,Tak ahoj. " zdraví a ja skladám mobil.
Mám zlý pocit, z toho nášho stretnutia. Denisa sa ako keby zmenila. Vždy ked ma čakajú Paula s Mariannou pred školou je tam aj Denisa a nič nepovie. Necháva ma v tom samú. A potom ked odídu, tak ona odrazu príde a pýta sa či som v pohode. Ozajstná kamarátka by sa ma zastala. Aspoň vidím aká je.
Je pol piatej a ona nikde. Som pred knižnicou a čakám ju. Zobrala som si aj knihy, lebo musím niektoré vrátiť. Počkám ešte 5 minút a idem hore.
Prezváňam ju a naposledy sa pozerám, či ju neuvidím. A vidím ju. Stihla to kým som išla hore sama.
,,No konečne. Už som išla sama do knižnice. " vítam ju.
,,A načo do knižnice? Som myslela, že pôjdeme rovno niekam sa prejsť. " pýta sa ma.
,,Musím vrátiť nejaké knihy. To bude chvíľka. " vravím jej a ideme hore.
V knižnici som nebola chvíľku, ale asi 35 minút. Vyberala som si nejaké romány na čítanie. Ved za chvíľu sa nebudeme ani učiť a prídu prázdniny. Je polovička apríla. Slniečko občas aj zohreje už.
Vychádzame z knižnice a ideme sa prejsť k jednej pizzerii. Tam sú také hojdačky pre deti, ale my tam tiež radi chodíme.
,,Ideme na to naše miesto? " pýtam sa Denisy.
,,Jasné, len dúfam, že tam nebudú tie dve, Paula a Marianna. " povzdychne si.
,,Vidíš, skoro by som zabudla na svoju otázku. Prečo sa ma nikdy nezastaneš? Vždy len stojíš a pozeráš na nás. Nechápem. " vravím smutne.
,,Vieš, ono je to tak, že ja sa s tebou nemôžem baviť. Povedali, že ked ma s tebou uvidia, budú robiť aj mne zle. Tak preto dúfam, že ich nestretneme. " vraví.
,,Aha, takže sa ich bojíš. A ked ich stretneme, tak čo povieš? že som ťa donútila sa stretnúť?" pýtam sa jej nahnevane.
,,Poviem jej pravdu. " vraví rázne.
Chvíľu sme sa hojdali a rozprávali. Odrazu sa otočím a vidím ako cez cestu prechádzajú dve osoby. Boli mi veľmi povedomé.
,,Aha, nezdajú sa ti tie dve nejaké povedomé?" pýtam sa Denisy.
,,Ach nie, ved to sú Paula s Mariannou a ešte s tou jednou, tuším Barbara. Podme. " vraví a vstáva na odchod.
Lenže v tej chvíli si náš všimli aj oni.
,,Hej, kamže utekáte?" kričia na nás.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár