Samota 6. časť

Ani som nevnímala, koľko je hodín, len som si uvedomila, že niekto prišiel. Teda, konkrétne mama. Zasvietila mi v izbe a pozerá na mňa. Robila som sa, že spím, aby som jej nemusela nič vysvetľovať. Prikryla ma dekou, čo som ja nestihla ked som prišla domov a zatvorila dvere.
Pozrela som sa, či je naozaj preč, a až potom som otvorila oči a všetko si znova prehrávala.
Ako ma mohla tak zradiť? To sa hovorí kamarátka? Myslela som si, že v novom meste mi bude lepšie, že si nájdem kamarátov a namiesto toho mám čo? Nič!! Veľké nič! Nemám kamarátky, nemám sa komu vyžalovať a najhoršie je že moja mama nevie čo sa so mnou deje.
Prečo ja?? Ved som nikomu nikdy neublížila, vždy som bola k ľudom milá, pomáhala som. Tak som možno o trošku citlivejšia no a? A nie som taká krásna ako tie babenky v mojej triede, ktoré si myslia že sú nejaké modelky (aj ked postavú a ani výšku na to nemajú).
To len preto sa takým ako ja ľudia musia vysmievať? Naozaj je svet taký hnusný a ja som to až teraz pochopila? Ked to takto pôjde dalej, už naozaj to nebude mať pre mňa zmysel. Mala by som so svojím životom niečo urobiť. Stratiť sa z tohto sveta, plného zla a násilia. Ale...nemôžem! Nedokážem! Je tu moja mama a otec...a rodina.
Bože, zas rozmýšľam ako malá. Musím zmiznúť, musím to urobiť. Ale ako pýtam sa sama seba? Nepodrežem sa to nie, neznášam pohľad na krv. Jedine, že si zoberiem lieky, ale veľa aby to zabralo. Alebo! Alebo si kúpim otravu na potkany. To je nápad! Niekde som čítala, že sa tým dá otráviť...
Už to dalej neznesiem. To vysmievanie sa mi. A stratila som aj jedinú kamarátku. Teda ona ani nebola kamarátka.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu