,,Som počula, že si včera dostala zákaz. Dúfam, že ho nemieniš porušiť. Teda hlavne mimo školy. " smeje sa Paula.
Nevšímala som si ich. A čo by som im tak asi povedala. Nie, neporuším, ved aj tak ma jediná kamarátka sklamala? Ešte viac by sa mi smiali. Lenže oni to moje mlčanie nemohli nechať len tak.
,,To nám ani neodpovieš? Si onemela či čo? Kde je tvoje slušné chovanie?" kričí Paula.
V triede bolo ešte málo ľudí, alebo by niekde na chodbe, takže si náš rozhovor nik nevšímal. Ako vždy. Práve do triedy vošla Denisa a pozrela sa na mňa. Ja som len odvrátila pohľad, akože si niečo pozerám v zošite. To hned zaregistrovala Marianna.
,,Pozri sa na nich dve. Oni sa tuším spolu nebavia. Nebodaj si zistila, že ťa kamoška sklamala? To nám je ľúto. " povedala ironicky a začali obe rehotať.
,,Dajte mi pokoj!" skríkla som a po tvári mi išli slzy. Nemohla som to zadržať.
,,Ty nebodaj plačeš? Nie si na to veľká?" prišla k môjmu stole Paula a smiala sa. To si už všimla jedna spolužiačka a prišla ku mne.
,,Stali sa ti niečo? Plačeš?" pýta sa ma opatrne.
,,Nie. " odpovedala som pravdivo. Neplakala som, len som mala slzy. A nechcela som aby to niekto videl, tak som zložila hlavu na lavicu a snažila sa upokojiť. Potom prišli ešte dve spolužiačky, dali mi vreckovky a stále sa pýtali čo mi je. To si všimlo aj pár chalanov a nechápali prečo plačem. Neriešila som to, že po prestávke to budú všetci rozoberať. Bolo mi to jedno. Aj tak nemám kamarátov. Nech si o mne myslí kto čo chce.
Kým prišla učiteľka do triedy, tak som si utrela slzy a upokojili spolužiačky, že je mi už lepšie. Denisa na mňa len smutne pozrela, ale ja som ju nadalej ignorovala. Ani sa neprišla opýtať čo mi je.
Nikdy sme sa tu nemali presťahovať, vravím si v duchu. Nenávidím túto školu. Už nech z nej vypadnem a som niekde na strednej.
Prvú hodinu sme mali fyziku, takže výklad som veľmi nepočúvala. Vôbec ma tento predmet nebaví, tak som rozmýšľala nad niečím dôležitejším. A to nad tým, ako a kedy spravím to čo plánujem. Hlavne si musím kúpiť ten jed. Alebo jednoduchšie riešenie by bolo zobrať si nejaké lieky. A potom by ma mama našla a zavolala lekára. A možno by ma ešte zachránili. Lepšie by bolo, keby nie. Inak by som to musela vysvetliť.
Ku koncu hodiny som si už písala poznámky, ktoré diktovala, lebo inak by si všimla, že nedávam pozor. A možno by si ani nevšimla. Stále musela sa napomínať mojich spolužiakov vzadu. Filipa a Dušana. Sa tam bavili aj s Denisou. A robili si zle. Ako malé deti, povedali by ste keby ste ich videli. Aspoň niečo pozitívne v triede. Ked som sa na nich pozrela, musela som sa usmiať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
maciatko0985
5. 1.januára 2012 15:55
super!
Napíš svoj komentár