Dobre. (usmievam sa)
Ehm. (je ticho)
Ved čo nič nehovoríš?
Neviem čo sa spýtať. Si v poriadku? Nič ťa nebolí?
Nie, len trochu chrbát. To je dobre. Ved sa usmej.
Ako sa môžem usmievať ked ty si v nemocnici? A smeješ sa. Je to zvláštne.
A čo mám robiť? Plakať? Prečo? Ved som prežila a budem aj fit. (stále sa na ňu usmievam)
Nepovedala by som na teba, že budeš taká silná.
Ani ja. A možno ani nie som. Možno to len hrajem. Zatiaľ sa teším ,že žijem. Uvidíme dokedy.
Tak nehovor. Strašne som sa bála. Nemohla som tomu uveriť, bola som aj za tvojou mamou, aby mi povedala čo sa stalo osobne.
To je od teba pekné. Ved všetko je fajn. Si tu len ležím a oddychujem. (robila som si z toho srandu)
Ach. (smeje sa aj ona)
Niekedy si to vyčítam. Ale potom si poviem, že sme mohli skončiť aj horšie. Bola som blízko pri smrti, ale stále som tu.
Také nehovor. Nikomu by nepomohlo keby umrieš. Tvoja mama by asi tiež umrela. Je z toho smutná.
Aspoň vidím, komu na mne záleží. (povedala som si v duchu)
bol to rozhovor s mojou naj kamarátkou, ked som pred dvoma rokmi mala nehodu ešte s bývalým. a to že som srandovala, to tak ozaj bolo. Usmievala som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár