Stojím a pozerám do rieky. Viem, že je noc a nado mnou len hviezdy. A ja mám občas pocit, že mám skočiť a skončiť to. Ale nemôžem...
Stoja pri mne.
On a Ona. Dve osoby, ktorým môžem veriť. Ktorý by mi neublížili. Ktorý ma podporia.
Ona - najlepšia priateľka a sestra v jednom.
On - ten pravý, človek ktorý ma robí šťastnou.
Jeden ma podporuje a chce aby som si to rozmyslela, a ten druhý chce aby som sa vyplakala a dala to zo seba.
Nechcem plakať. Musím sa pozrieť svojmu strachu do očí. Bojím sa výšok.
Bojím sa, že nepatrným pohybom spadnem. Neviem plávať. Kto ma zachráni? Skočili by za mnou?
Ani k jednému nejdem. Stále pozerám dole. Už mám z toho závrat. Točí sa mi hlava. Sadnem si. Oni si sadnú tiež. Boja sa, že urobím hlúposť.
A ja len chcem hádzať kamene a kričať. Kričať na vrchole mesta kde ma nik nebude počuť.
Je to nezmysel, žiadna realita. Vymyslené v mojej hlave. Ale viem, že ked sa budem rozhodovať (napr. aj nad tým či skočiť), viem že to nedovolia. A budú pri mne. So slovami, s objatím, s podporou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár