Nejaký hlas vraví, že všetko je dobré a že mám povedať áno. Vraví, že je to dobré. A mám veriť a ísť za svetlom.
Som v tuneli. Nikde nič. Je to tu také tmavé a ja sa bojím, aby som nespadla. Aby som stále videla to svetlo.
Kráčam dalej a dotýkam sa stien. Verím len svojej intuícií. A tomu hlasu. Kráčam stále a stále dalej. Mám pocit, že ten tunel nikdy neskončí. Moje telo to už pomaly vzdáva, ale môj rozum chce aby som išla dalej. Vraj ma tam niečo alebo niekto čaká.
Tak idem dalej. Ale len chvíľu. Nohy sa mi podlamujú.
Počujem zvuk. Počujem krik. Radosti. A hlasy. Sú mi známe. Mám pocit, ako keby tam na mňa čakala rodina. To svetlo zmizlo...A ja..ja vychádzam von z toho tunelu. Svetlo. Slnko. Domov. Vidím rodinu ako sa tešia. Vravia, že som zvládla skúšku odvahy.
Idú ku mne, gratulujú mi a objímajú ma. Ja stále nechápem ale som rada. Všetko bude dobré a ja som sa nechala viesť svojím inštinktom a svetlom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ty tajnostkárka !!!