len ja sám bdiem a pohár vína.
V kúte sa škerí samota, vždy je blízko mňa,
vždy sa zjaví, keď deň zomrie. Čia je to vina?
Len ona z tmy ku mne povstane
a Jaromír spieva nám svoje piesne:
„Tohle co se děje teď už se nikdy nestane”
Aj dnes bolo od života k smrti tesne.
Život ti sľúbi čokoľvek, len abys ďalej šiel,
zakaždým ťa sklame akási ďalšia nádej.
Čakať na zázrak, ktorý nikdy neprišiel?
Snažiť sa o ďalší nádych, len nech to ešte má dej?
To smrť hrá jediná čestnú hru.
Jedinú istotu, ktorú si netreba priať,
v živote, či už víťazne alebo na prehru,
že na jeho konci bude ona ticho stáť.
Bude na ňom stáť krásne a pokojne,
v obľube má úsmev úprimný.
Privíta ťa nadmieru spokojne,
je jej jedno, či si vinný a či nevinný.
Odpijem zo svojho trpkého pohára,
vôkol sú už toľkí, ktorým závidím.
Pahreba vo mne príliš dlho dohára,
tak prečo ťa v tej hustej hmle stále nevidím?
Za tých málo rokov mnohé som skúsil,
poznám krásnu nenávisť i lásku.
Možno aj teba som platonicky ľúbil,
šťastie však visí na príliš tenkom povrázku.
Niet človeka, ktorý by občas nezablúdil,
no ja už pridlho sa neviem nájsť.
Nerád by som ťa svojimi pocitmi nudil,
chcem len na návštevu do tvojho srdca zájsť.
Chcem len vedieť, čo bolo a čo v tebe je,
tvoj úsmev má nebezpečne veľkú moc.
Netuším, či nás osud ešte niekam zaveje,
tak zatiaľ krásne sny a dobrú noc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár