mne však je to práve jedno, dnes mi to nijak nevadí.
Romantická gitaristka berie nástroj do svojich rúk.
Zahraj niečo krásne, čo ma zbaví týchto hrozných múk!
Zahraj, čo zvykla si, čo vyčarí úsmev ako za starých čias,
veď ono by to vôbec nebolo, keby to nebolo v nás.
Možnože si ťa privlastním, veď ma tak trochu znáš.
Som v tom však nevinne, ty úsmev princezny máš
V živote sa dá mnohým múdrym slovám naučiť,
no kto ti vie povedať, čo znamená „správne žiť“?
Kto chce tvoje srdce získať, daruje ti nevinnú ružu.
No kto sa zmieri s tým, že našiel „len“ spriaznenú dušu?
Inšpirácia prichádza len vtedy, keď sa niečo deje.
A človek, čo stratil múzu, kam sa podeje?
A kam nás vietor uchytí, to nik z nás nevie.
Ako výkrik do ticha môj smutný spev znie:
„Svoju múzu postrádam, bez nej to nie som ja, len mnoho klamstiev a zopár zrád.
Dlhú dobu mlčal som, náhle z duše kričať chcem, ako mi chýbaš a ako ťa mám rád.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
matejjko2
19. 4.apríla 2010 14:30
Peeekne Peťo..
2
a podla skutocnej udalosti a ten spev, tie slova v uvodzovkach, to je skutocne jeden z mojich novych hudobnych/pesnickovych napadov, ak sa to tak da nazvat ale bol mysleny uplne inak, ako ta basen, ktoru som v ramci jednej emocnej spomienkovej chvili k nemu dopisal
Napíš svoj komentár