Čiernym súknom vie byť iba prikrytá.
No aj napriek tme čo sa všade rozpína,
môžeme zazrieť svetlo, ktoré prekvitá.
Ako ho len ľudia nazvali? Azda svieca spanilá?
Neviem, aké tomu mám dať meno.
Božie znamenie alebo duša, ktorá zradila?
Moje srdce iba hudbu slyší hrať.
Trblietavé melódie lahodiace môjmu vkusu.
Zrejme to bude niečo viac. Čo chce ukázať?
Moje myšlienky zrazu nájdu jasu
a ja zistím, že tá hudba nechce rozkázať!
Noty lahodiace môjmu uchu chcú zvelebiť moju túžbu.
Túžbu žiť, túžbu zabávať sa, túžbu milovať.
Myšlienky sa zastavia, oči zahmlia a srdce rozbúši.
V tej chvíli som v siedmom nebi.
Vôkol seba vidím samých anjelov
aj keď to sú diabli ako hrom!
Zaslepený láskou ma už nič navôkol netrápi.
Viem. Je to riziko. Ale keď srdce nepustí, hlava nerozkáže.
Ani vševed, ani filozof to nedokáže.
Kto by sa chcel riadiť hlavou keď to,
čo mu srdce ponúka na zlatom podnose
je oveľa krajšie ako myšlienka zblúdilá.
Jedine ak dáky magor, ktorý už stratil chuť.
No ja nie som magor. Zatiaľ ma hlava počúva.
Čo bude lepšie? A koho to bude menej bolieť?
Nie som predsa Sládkovič, ktorý delí srdce Míne a vlasti!
Moje srdce bude patriť iba jednej. Ale ktorej?
Ani jedna ani druhá si nezaslúži iba polovicu srdca.
Aká by to bola spravodlivosť?
A čo z toho zostane po tom všetkom?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár