Chcem okolo seba ľudí. Naozaj chcem. No neviem sa k nim správať. Áno, som milá, bavíme sa, snažím sa pomôcť, vyjsť v ústrety, vážim si ich, mám ich rada. Na určitý čas. Po určitú hranicu. Akonáhle si všimnem, že sa na mňa niekto začne viac viazať, dá mi najavo hoci aj nevedomky svoju náklonnosť – nemám na mysli nejaké romantické prejavy opačného či rovnakého pohlavia – stiahnem sa. Skryjem sa do svojho panciera ako korytnačka a nepustím tam nikoho. A dotyčná osoba len klope a čaká, no potom ju to prestane baviť a odíde. Alebo ju pošlem kade ľahšie rovno ja, nie priamo, ale podvedome sa začnem správať tak, aby chcela odísť sama. Nekričím, nenadávam, nepodrážam. Ignorujem alebo som nepríjemná. Neviem, prečo to robím. Tuším sa bojím. Ale čoho? Nemám nijaké extra zlé skúsenosti, okrem toho, že niekdajšie priateľstvá boli priateľstvami len naoko. Myslím, že to súvisí s tým, že som si zvykla na tú prirodzenú migráciu ľudí, že nikto neostane pri mne naveky. Ale to stále nevysvetľuje, prečo sa nechcem na niekoho naviazať a ani to dovoliť jemu. Keď by som mala byť rada, že vôbec má niekto záujem so mnou prehodiť pár slov, a snažiť sa udržať si ho pri sebe čo najdlhšie, lebo nadväzovanie nových kontaktov je pre mňa stále zamknutý level a aj tých ľudí okolo mňa je úplné minimum, čoho počet sa zmenšuje.
Chcem niekoho pri sebe, chcem sa môcť na niekoho spoľahnúť, môcť mu zavolať o polnoci, zdieľať svoje sny a ciele, nájsť pochopenie a ponúknuť mu všetko, čo priateľstvo zahŕňa. Túžim po spoločnosti a zároveň sa obávam, že ak sa aj niekto taký objaví, nebudem schopná ho pri sebe udržať, ale skôr ako si uvedomí, čo robím, vytrhnem ho zo svojho života. Aj s koreňmi.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hippiechick
21. 8.augusta 2011 23:29
Niekedy mám pocit ako keby sa otvorenosti mal človek naučiť sám.
Napíš svoj komentár