„Nie.“
hihihi
Mozog mi horí od urputného premýšľania, odkiaľ by sme sa mohli poznať, veď ja nemám veľa známych. A aj tváre, čo som niekedy stretla, mi zakrátko splynú do hmlovitej masy. Letmý pohľad na teba, veľa nevidím, stojíš bokom a to mi nepomáha.
Hľadáš darček pre svoju priateľku. Pýtam sa, čo má rada, čo nosí, aké sú jej obľúbené farby. Akoby o nič nešlo, akoby si bol cudzí človek, pričom mne už doplo – hoci neistotu naplno zaženie až moment, keď ti zazvoní mobil a predstavíš sa. Nenápadne sa uškrniem, no zároveň sa cítim ako úplný magor a červenám sa. Nedokážem priznať, že si ťa pamätám, aj keď sme sa videli len párkrát a aj to bolo dva a trištvrte roka dozadu.
I vtedy si ma spoznal v mojej práci. Bojazlivo si mi nechal svoje číslo, na ktoré keďže som nezavolala, prišiel si tam kvôli mne opäť a vyslúžil si si (pre mňa) historický okamih. Neskôr som ťa kontaktovala. Síce to trvalo, lebo vieš, mne všetko trvá. Musíš dlho čakať, kým si ťa obľúbim. A dlho potom, čo ty na mňa zabudneš, ja budem oplakávať pekné spomienky. Ale to si nevedel. Pokazila som to ja svojou nedostupnosťou? Alebo ty svojou neschopnosťou nielen pozvať ma von, ale aj reálne si dohodnúť termín? Vieš, lebo ja som nemohla. Ja nemám byť tá aktívnejšia a dominantnejšia, ja taká nie som. Možno to všetko malo zlý spád, možno som sa zľakla, reagovala som neadekvátne, hoci ty akoby si to ani nebol postrehol. Chcel si o mne vedieť viac, bola som pre teba podľa tvojich slov rozčítaná knižka, pri ktorej si nechcel skončiť niekde v polovici. Bol si ku mne celý čas taký milý ako ešte nikto, bože, človek nemusí roky sledovať tvoje kroky, aby mu bolo jasné, že by ti hneď udelil aj medailu, ak by to bolo možné. Z teba vlastne to dobro tak vyžaruje, až sa obávam, či to ľudia príliš nezneužívajú. A obávam sa tiež, či by som to nezneužívala i ja, lebo pri tebe si pripadám ako egoista na plný úväzok.
No na druhej strane si sa vyparil ako duch, bez slova. Jeden zmeškaný hovor, následne nulová odpoveď a zrazu bolo po všetkom... A ja ti nemôžem nič vyčítať. Lebo veď, kto je bez viny, nech hodí kameňom.
A je mi to ľúto. To všetko. To, ako som to zbabrala, to, ako som sa správala. Napriek tomu, že viem, že je to tak lepšie, lebo by nám to nevyšlo, a buď by som ťa svojou nepripravenosťou a necitlivosťou zranila, alebo... Nie, určite by to dopadlo tak a ja by som si za to asi musela prežehliť ruky, lebo taký koniec by som rozhodne chtiac neplánovala a navyše aj mňa by to bolelo menej. Tak buď šťastný. Lebo už kto iný by si to zaslúžil, ak nie ty.
Ja teraz len neviem, čo je horšie, či si teraz myslíš, že som na teba zabudla, alebo že som sa iba tvárila, že sa nepoznáme. Prepáč, že som sa dnes nepriznala. Viem, stačilo povedať iba jedno slovo či hodiť veľavýznamný pohľad. Nedokázala som to. Aj po 2 a ¾ roku sa totiž stále správam ako retard.
Možno z toho raz vyrastiem, drž mi palce.
No a kým sa to stane, dám si teda čaj. Sama.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
inak aj ja som Lucia A dnes mám 17