(teraz sa ozve skupinové “Ahoj, Briony!“)
Tak teda... Ja... Som závislá na ľuďoch. Na skutočných, na imaginárnych, na virtuálnych. Na tých, ktorí boli súčasťou môjho života a už dávno z neho odišli, aj na tých, ktorých ešte žiaľ nepoznám, ale viem, že prídu. Aspoň v to dúfam. Zároveň som však neistá v tých, ktorí sú tu a teraz.
Trvá to už dlho. Vždy som niekoho pri sebe potrebovala, asi ako každý. Možno som si síce neuvedomovala to, ako veľmi, lebo stále tu i tam bol niekto pre mňa, čo však ešte neznamená, že som tých ľudí nemala dosť rada alebo si ich nevážila. Boli to moji priatelia, kamaráti, menší i väčší a ja som neočakávala od nich nič viac ako to, aby nimi aj boli. A či už sa na nich len hrali alebo to boli tí skutoční – v tom čase nimi mnohí určite boli. Trávili sme spolu kopu času, smiali sa spolu, hrali sa, pomáhali si, viedli rozhovory od výmyslu sveta. Rástli. A potom sa odcudzili.
Zvykla som si, a dokonca mi začalo vyhovovať, že sa ľudia menia, striedajú. Migrujú. Že prídu, narušia môj stereotyp, chvíľu pobudnú a po čase sa vyparia. Akosi nedúfam, že zakotvia, pritom by som to pri niektorých aj chcela. Pretože zatiaľ každý, kto pre mňa niečo znamenal, každý náš „vzťah“, akokoľvek intenzívny a horúci, vychladol. Akoby napríklad spoločné roky strávené na škole neznamenali nič. Všetci si idú vlastnou cestou a naše plamienky už takmer vyhasli. Sprvu ešte plápolali známky akého takého kontaktu, a potom už ani to. Nezaujímam ich. Asi im je jedno, ako si žijem a či vôbec. Každý sa už venuje svojmu aktuálnemu životu alebo niekomu, kto ho ešte vďaka silným putám ešte nepustil. Niekedy som rozmýšľala, koľko takých ľudí si jeden človek dokáže priviazať k sebe, keď ostatné priateľstvá už neberie až tak vážne. A možno to len nie sú tí správni ľudia. Možno na to treba ísť inak. Možno je zbytočné rozmýšľať, ale treba konať. Ale ako? Niekedy to nestačí, aj keď sa človek snaží. Zrejme neexistuje jednoznačná odpoveď ani recept.
A hoci mám rada samotu, cítim sa osamelo. Keď doma pracujem alebo mám konečne voľný piatkový večer po namáhavom týždni, som rada, keď si môžem relaxovať v horúcej vani plnej peny a pri knihe od nejakého zaujímavého autora. Alebo si pustím film, či budem sa rozplývať nad šarmom Clarka Gablea a zaspím pri soundtracku z Veľmi nebezpečných známostí. Som rada, že ma nik neotravuje a nevolá „rozbiť sa“ von. Ale inokedy... Keď napríklad kráčam domov, úplne sama, je to iné. Minule, keď bolo všetko tak rozprávkovo biele, som odrazu dostala chuť ísť sa guľovať, stavať snehuliaka, dať si čiapku, ktorú nemám - a keby som aj mala, vyzerala by som v nej ako blbec, no obetovala by som sa kvôli tomu všetkému. Vymrzla by som a s červeným nosom a lícami by som mohla potom spokojná ísť na horúcu čokoládu alebo puding.
A tak som uvažovala, kto by to celé absolvoval so mnou, či chcem naozaj tak veľa, mať niekoho, s kým sa prejdem po moste, kľudne aj bez slov, lebo ticho mám rada a nevadí mi načúvať len tečúcej vode. No všetci sú buď dávno zabudnutí, alebo proste nie sú. Som z malého mesta a v ešte menšom som bývala kedysi. No nikdy ani v jednom nebolo tak prázdno ako vtedy, ako je teraz. Stála som tam sama na brehu a dívala sa na zamrznutú hladinu. Nevidela som na nej svoj odraz. Akoby som ani neexistovala. Aj sneh bol taký pevný, že v ňom ani neostávali poriadne stopy. Keď som odtiaľ odišla, určite by nebol nikto povedal, že tam niekto vôbec bol.
A to ma nebaví, byť nikým. Chcem po sebe niečo zanechať, chcem sa zmeniť. Vlastne skôr situáciu, v ktorej sa nachádzam. Chcem sa viac tešiť a smiať, chcem s niekým niečo zdieľať. Chcem mať niekoho, o koho sa budem môcť oprieť, s kým budem v starobe spomínať na peknú mladosť. Viem, že to závisí odo mňa a musím to urobiť sama. Ale nevládzem, blúdim, neviem ako von. Potrebujem pomoc, a preto som tu. Chcem sa stať šťastnejším človekom žijúcim plnohodnotný život. Nemyslím si, že som až taká náročná, aby som to nemohla mať.
Tak, to by bolo asi všetko...
(Zaznel tichý potlesk a slovo „ďakujeme“ od vedúceho skupiny. Počúvali ostatní, čo som hovorila? Alebo sú stále zahĺbení do svojich problémov rovnako ako tí ľudia vonku? Dokážu sa podržať navzájom lepšie, keď všetci majú niečo spoločné? Pochopil vôbec niekto dôležitosť toho, že nechcem, aby toto bola opäť len prestupná zastávka?)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár