Fňukám, lebo dnes je sviatok. Dnes by sa malo sedieť s rodinou, prežierať sa obloženými chlebíčkami, rezňami a potom dlho dlho trepať o ničom, až má človek z toho pocit, že práve podstúpil lobotómiu. Ja som nič také nerobila, čo je asi veľká výhra, ale mne je z toho teraz nejako nanič.
Normálne je môj život celkom sranda a neviem, kam skôr skočiť. A celkom mi vyhovuje, že nemám žiadne príbuzenstvo, iba jednu mamu, ktorá chodí domov tak neskoro a odchádza tak skoro, že sa poriadne ani nestretneme. Ale teraz mi to vadí. Fakt vadí.
Neznášam sviatky (niekedy vrátane Vianoc - najskôr sa na ne teším, potom sa modlím, aby už zmizli). Vtedy sú zavreté obchody (pre shoppoholičku v zácviku dosť nepríjemné), všade to vyzerá akoby skapal pes (pomaly ani autá nejazdia, zápchy sa netvoria - nič!) a čo je najhoršie, všetci moji kamaráti z bezchybných rodiniek vypadnú niekam k babkám alebo tie babky prídu k nim a oni sú niekoľko dní akoby sublimovali. A teraz je ešte k tomu tak hnusne, že ani ísť na lúku a kochať sa kvietkami neprichádza do úvahy (iba ak kochať sa brečkou).
Čo teda zostáva človeku, ako som ja? Porobiť pár potrebných vecí. Ja som ale človek spoločenský a robiť pár potrebných vecí sama (mamu čítajúcu si v druhej izbe a nereagujúcu na podnety nerátam) ma nebaví. Nebaví ma ani tancovať zumbu (aj tak pri tom vyzerám ako opitý hroch), nebaví ma nič. Tak nerobím nič a iba sa tak tmolím. Ešte šťastie, že je tento deň o hodinu kratší...
Tak som to napísala, pofňukala si (dúfam, že ste to nečítali, lebo zajtra ráno sa za to budem hanbiť) a odchádzam sa prejesť. Jediným spôsob ako sa priblížiť šťastným a príbuznými obklopeným rodinkám. Asi si pripravím nejaký obložený chlebíček...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár