Posledný piatok bol iný. O takom istom čase po tej istej ceste, ktorej asfalt dnes voňal po daždi bežiac rozmýšľal o udalostiach uplynulých dni.
Tým istým tempom bežal o takom istom čase po ceste, ktorá voňala po daždi.
„Tento piatok je iný,“ si pomyslel a prenikol ho pocit úzkosti. Úzkosť, ktorá sa v ňom čoraz viacej stupňovala ako ozvena, ktorú počuť odzadu. Najskôr slabé výkriky, ktoré zanikali sa pomaly stupňovali a prenasledovali ho. Tie výkriky boli pravidelne zvuky dvoch podrážok vznikajúc pri dotyku s cestou. Jeho cestou. V ten piatok tam ňou bežal ešte niekto. Niekto, koho tempo bolo iné. Rýchlejšie, rytmus bol presnejší a pohyby jeho tela boli ako z reklamy na Nike, dokonalo zohraté. Dohonil ho. Chvíľu bežal s ním. Rovnocenný súper? Sledoval každý jeho pohyb , každý jeho pokus o predbehnutie. Neboli to pokusy ,ako si neskôr uvedomil, ten niekto bol predurčený ho predbehnúť presne v tú chvíľu ako začal bežať. Tempo a rýchlosť sa nedá oklamať. Rýchlosť je podstatná. Predbehol ho. Bežal pred ním a on sa snažil dostať späť svoje miesto na svojej ceste v svojom čaše. Nemožné. Zachvátila ho zúrivosť nad nepremožiteľným cieľom.
Ten pocit ním prebehol ako elektrika a precitol.
V tej istej miestnosti plnej hodín. Odprisahal by, že tlkot jeho srdca sa zosúladil s tikaním Tých Hodín. No zrazu si uvedomil, že je to omyl. Pocítil neskutočnú ľútosť nad meškajúcimi hodinami. Veď všetky bijú rovnako okrem Tých jedných. Pochopil zmysel svojej prítomnosti na tomto mieste. Pre dobro ostatných to musí urobiť. Pre dobro priemerných. Pre seba. Skrsol mu v hlave plán, ktorý mu dodal do očí zvláštny lesk. Taký ,ako mávajú chorí ľudia pri horúčke a tí, čo sa smejú bez dôvodu. Musí ich zničiť. Keď ostatné nebudú mať koho dobiehať, všetky budú biť rovnako. Dokonalý rytmus, dokonalé tempo a dokonalá rýchlosť. Nik nebude prvý a všetci si budú rovní. Niekoľkými údermi svojich veľkých a pevne zovretých pästí rozbil rám Tých Hodín. Tikanie pokračovalo. Jeho nepríčetný pohľad odrážal obraz ,ktorý videl v ten potupný piatok. Túžba získať späť Jeho cestu bola silnejšia a tak bil päsťami viac a viac. Dostával sa hlbšie a hlbšie, ale Hodiny stále tikali. Život v nich nechcel doznieť. Boli silné a mohutné. Ale aj on bol. Pokračoval. Už bol celý krvavý a doráňaný od tvrdosti dreva , ktoré bolo tak precízne opracované. Cítil ako ostatné hodiny pomaly tíchnu od vzrušenia a zdesenia zároveň nad bojom, ktorý sa odohrával pred ich očami. Už sa nemusia snažiť doháňať ,už sa nemusia snažiť prekonávať svoje tempo, už sa nemusia snažiť bi/yť. Dostal sa k srdcu Hodín. Ten dokonalý tlkot držal teraz v rukách on.
„Túžim počuť len jeden tikot. Údery môjho srdca budú jediné. Moja cesta. Moje tempo.“
Nie je čas na ľútosť nad tým čo vykonal. Získal svoje miesto. Pocit víťazstva neprehlušili ani výčitky svedomia. Teraz však sedí pri hŕbe mocného dreva. Pokoreného dreva. Víťazoslávne.
A ticho bije len tá úzkosť ,tie výkriky a to hlasité TIK TAK. Navždy vryté v jeho dlani...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nehorázne dobré