FITNESCENTRUM

„A je tu čas na ďaľšie expresné dopravné správy...“
„Marek, pozor!“
„Ooh, do kelu!“ so smrteľným strachom v očiach pozrel na priateľa. Okamžite vystúpili z auta a ponáhľali sa ku osobe ležiacej takmer pod kolesami vozidla.
„Slečna, slečna, počujete! Čo Vám je?! Môžete vstať? Haló slečna, preberte sa!“ snažil sa dievčinu prebrať z bezvedomia, „Peter, choď do auta, v priehradke je mobil, zavolaj pomoc, rýchlo!“ Kamarát poslúchol. Zatiaľ sa okolo miesta nehody zhromaždila menšia skupinka zvedavo hľadiacich ľudí.
„Vbehla mi do cesty, nevidel som ju! Slečna, preberte sa, haló!“ „Nie je tu medzi vami žiadny doktor ani sestra?“ kričal Marek na okolostojacich už takmer zúfalo. Medzičasom dobehol späť aj Peter: „Záchranka je na ceste, budú tu do 10 minút.“
„Ja ti neviem, nezdá sa mi to, prečo sa ešte stále neprebrala?“
„Pokoj, len pokoj, tým že budeš nerváčiť, nikomu nepomôžeš!“ „No tak, ľudia, vážne tu nevie nikto dať prvú pomoc?“
„Ja viem,“ pristúpila mladá žena bližšie, „bola som na druhej strane ulice, keď som vás počula volať o pomoc. No dosť zbytočných slov,“ sklonila sa ku osobe ležiacej uprostred cesty.
„Dúfam, že ste s ňou nehýbali! Treba ju uložiť so stabilizovanej polohy, ale opatrne, aby ste jej nepohli s krkom. Podložte jej hlavu a prikryte niečím! A zavolajte sanitku!“
„Už sme tak spravili,“ odpovedal jej Peter, zatiaľ čo Marek bežal z kufra auta vybrať svoju bundu, aby ňou mohol dievčinu zakryť.
„Dýcha síce prerývane, ale ujde to a pulz cítim taktiež, len nechápem prečo sa ešte stále neprebrala,“ uvažovala nahlas záchrankyňa, „kde sú toľko s tou sanitkou?!“ Silnejúci zvuk húkačky priniesol všetkým trom uľahčenie.
„Ustúpte, rozostúpte sa prosím!“ predierali sa zdravotníci davom ku dievčine ešte stále ležiacej v bezvedomí. „Aplikujte dýchaciu masku a pripojte infúziu! Žiadne povrchové zranenia nenájdené.“
„Počkajte, pán doktor, našla som priepustku do nemocnice. Je to pacientka, mala mať dnes prvú dávku chemoterapie.“ Marekovi sa až zahmlilo pred očami: „Ako? Ona je chorá, preto sa nepreberá? Ale ja som nechcel naozaj nie! Vbehla mi do cesty!“
“To je síce možné, ale kvôli chorobe má oslabený imunitný systém a stačí nepatrné zranenie a môže spôsobiť obrovské komplikácie:“
“Ja som to nechcel, naozaj nie,“ prijal priateľovo objatie a rozplakal sa ako dieťa.
„Pán Marek Ďuríček?“ ozval sa za jeho chrbtom neznámy hlas, „som poručík Johánek, polícia, mohli by ste mi opísať, ako sa to stalo?“
“A, áno, viete išiel som zaparkovať pred fitnescentrom, nemal som veľkú rýchlosť a zrazu mi táto dáma prepadla cez kapotu, ostala nehybne ležať a doposiaľ sa neprebrala. Nechcel som ju zraziť, naozaj nie, prosím verte mi!“
„Upokojte sa, pán Ďuríček, budem potrebovať Váš občiansky a vodičský preukaz...“ Marek ho prestal vnímať, upútali ho členovia rýchlej záchrannej služby, ktorí sa chystali na prevoz ranenej do nemocnice: „Dobre mládež, na tri. 1, 2, 3 fajn a teraz rýchlo, nemáme času na rozdávanie.“
„Pán Ďuríček, vnímate ma? Pýtal som sa, či ste v nejakom vzťahu s poškodenou slečnou Miroslavou Horákovou?“
“Ako? S kým?“ najprv nechápal, „ ona sa volá Mirka? Mirka Horáková?“
„Áno, presne tak a ja som sa Vás pýtal, či ste v nejakom príbuzenskom vzťahu?“
“Nie, nikdy predtým som ju nevidel.“ Policajt si ešte hodnú chvíľu zapisoval niečo do záznamov a napokon dodal: „Musíme počkať, ako sa vyvinie stav pacientky, podľa toho sa bude odvýjať ďaľšie vyšetrovanie. Musím Vás poprosiť, aby ste až do odvolania neopúšťali mesto. Zatiaľ dovidenia.“
„Dovidenia, „ podal mu Marek ruku ešte stále v úžase.
„Marek, Marek si OK? Poď zaveziem ťa domov, policajti povedali, že auto môžeme používať naďalej.“
„Nie, Peter, nemôžem ísť teraz domov. Veď ja som tú ženu takmer pripravil o život! Počul si, čo povedal doktor o je stave! Stačí málo a znamená to strašné nebezpečenstvo. Nemôžem ísť len tak domov a tváriť sa, že sa nič nestalo!“
„Veď to nikto nežiada,“ ozvala sa dievčina-zachránkyňa, „ v takomto stave takisto nikomu nepomôžeš. Pracujem v nemocnici ako zdravotná sestra. Zajtra mám službu dopoludnia. Ak chceš zavolaj a ja ti zistím, ako je na tom.“
„Ďakujem, to je veľmi milé. Ja som Marek.“
„Gabriela, teší ma. A ty si Peter, však? Ahoj.“
„Ahoj,“ podali si ruky, „mal by si ho vziať domov, káva a pokoj mu určite spravia dobre.“ Otočila sa späť ku Marekovi: „Toto je moje číslo do práce. A pýtaj si Gabiku Dolnú. Už musím bežať, majte sa.“
„Ahoj, „odzdravil Peter za oboch vidiac, že na Mareka ide ďalší záchvat zúfalstva, „Poď, posaď sa, vezmem ťa domov.“
...
Na druhý deň ráno zvoní v izbe sestier telefón: „Prosím, počkajte chvíľu... Gabika, to je pre teba, nejaký Marek. Ty si mi ale tajnostkárka.“
„Ale, nie je to tak, ako myslíš.“ Sprevádzaná priateľkiným smiechom zdvihla slúchadlo: „Prosím... ahoj Marek... áno Mirka leží u nás... v podstate nič vážne, má zlomenú nohu, operovali ju, ale ešte sa neprebrala s narkózy... áno, dostala náhradné lieky za tú včerajšiu vymeškanú chemoterapiu, ale v čo najkratšom čase ju musí absolvovať.“
„A myslíš, že by bolo vhodné, keby som ju prišiel navštíviť? Niečo ako očistenie svedomia, chápeš.“
„Sú pri nej rodičia, tak by hádam nebolo na škodu objasniť im situáciu. Návštevné hodiny sú od tretej.“
„Dobre, ďakujem veľmi pekne za pomoc.“
...
„Peťo, čav, potrebujem ťa, chcem ísť navštíviť Mirkiných rodičov a morálna podpora by sa fakt zišla,“ vychrlil na kamaráta, len čo sa objavil vo dverách.
„A si si istý, oni neuvítajú s otvorenou náručou človeka, ktorý im dokaličil dcéru.“
„Viem, ale musím to spraviť, inak sa zbláznim! Celú noc som nespal a len si v duchu znova a znova prehrával tú udalosť. Je to o nervy! Cítim strašnú bezmocnosť!“
„OK, keď ti na tom tak záleží, pôjdem s tebou.“
...
Kráčajúc po nemocničnej chodbe zbadali Gabiku. „V tej rovnošate jej to fakt pristane,“ zahlásil Peter slastne, „prepáč nechal som sa uniesť.“
„Ahojte, Marek, práve išli za ňou rodičia. Pred polhodinou sa prebrala, všetko vyzerá byť v poriadku,“ pribehla k nim s úsmevom na perách. Všetci traja sa od radosti objali. Vtom sa dvere na izbe číslo 112 otvorili a von vyšla žena v zdanlivo dobrej nálade. Akonáhle ju však z izby nikto nemohol zbadať, rozplakala sa a bolo vidieť, že má problém udržať sa na nohách. Marek k nej pribehol a pomohol posadiť sa. Po chvíli sa nesmelo ozval: „Pani Horáková?“
„Odkiaľ poznáte moje meno?“ zdvihla k nemu žena zvedavé oči.
„Nepriamo poznám Vašu dcéru Mirku.“
„Čo to znamená nepriamo, nerozumiem.“
„Viete ja mám na svedomí tú včerajšiu nehodu. Vravím nehodu, pretože som to nechcel urob...“ Ale do ženy odrzzu vstúpil obrovský hnev: „Ako sa opovažujete?! Veď ste ju takmer zabili, je to naša jediná dcéra! Vy vrah, vrah! Nepribližujte sa ku nej! Nenávidím Vás!“ Začala ho udierať kabelkou, kam dosiahla. Na krik vybehol z izby vysoký pán: „Júlia, čo sa stalo, prečo biješ toho mladíka? Upokoj sa!“ Vzal manželku do náručia a chlácholil ju: „Čo sa stalo, moja drahá?“
„Artur, tento muž chcel zabiť naše dieťa! To on do nej včera narazil autom. Moje dievčatko, moja maličká. Vrah, si obyčajný vrah!“ Muž sa postavil. Mareka až zamrazilo pri pomyslení na to, čo by sa mohlo stať. Z izby, ale náhle vyletela sestra: „Pán a pani Horákovci, volá vás.“ Predtým než odišli stihli Marekovi povedať, aby sa od ich dcéry držal čo najďalej, v opačnom prípade na to veľmi zle doplatí. Odišiel ešte v horšom psychickom stave, v akom bol predtým. Nejedol, nespal, mátali ho hrozné predstavy z osudného dňa. Odmietal aj spoločné posedenia s priateľmi. Peter už nevydržal,pozerať sa na to, ako jeho priateľ chátra. Rozhodol sa zavolať Gabike: „Ahoj, tu je Peter.“
„Teda, to je prekvapenie, ak ma chceš pozvať na večeru, tak končím o šiestej.“
„Nie je to zlý nápad, ale potreboval by som od teba službičku.“
„Hm, počúvam.“
„Týka sa to Mirky, vieš Marek je z toho úplne paf. Neviem, čo s ním mám robiť.“
„Neviem, či ti nejako pomôžem, pretože Mirku už pustili domov. Ale počkaj, je to síce proti predpisom, ale že si to ty, dám ti jej adresu.“
...
„Cŕŕŕn. Dobrý deň, som Mirkin kamarát, mohol by som ju navštíviť?“ zvonil o niekoľko hodín neskôr Peter pri dverách Horákovcov.
„Mirka odpočíva, ale na chvíľu snáď môžete ísť.“
„Ďakujem.“
„Nevyrušujem?“ zaklopal na dvere do izby. Dievčina sedela v kresle a zranenú nohu mala položenú na kope vankúšov.
„Čo tu robíš?“ začala si nervózne omotávať pramienok vlasov okolo prsta. Petrovi to niečo pripomenulo: „Počkať si mi nejaká povedomá! Ale odkiaľ ťa len poznám? Á, už viem. Videl som ťa párkrát vo fitnescentre.“
„Nie, ja tam nechodím, ako vidíš nemôžem cvičiť,“ ukázala na sadru.
„No necvičievala si ani predtým. Už mi to dochádza. Vždy som sa čudoval, prečo sa stále pozeráš naším smerom. Myslel som, že na mňa, ale z tvojej reakcie, keď si ma zbadala, usudzujem, že to bolo na Mareka!“ dokončil víťazoslávne. Dievčina sa začala červenať a najprv sa vykrúcala, ale pod prenikavým Petrovým pohľadom nakoniec priznala: „Dobre, dobre, máš pravdu. Chodila som tam, pretože sa mi Marek veľmi páči. Ten deň, čo sa stala tá nehoda, som konečne prehovorila prevádzkara, aby mi dal jeho adresu. Šťastná som vybehla von a nevnímala svet okolo. Preto som vám vbehla do cesty. Peter ju prerušil: „Ako vieš, že sme to boli my?“
„Rodičia mi povedali, že ma bol navštíviť ten, ktorý do mňa vrazil a tá milá sestrička mi prezradila meno. Rodičom som vysvetlila, ako to bolo v skutočnosti a trochu sa upokojili, ale boja sa o mňa. Vieš lekári mi nedávajú príliš veľkú nádej, ale ja som si povedala, že si ten čas, ktorý mi ostáva poriadne užijem, lenže sama nesmiem ísť ani za roh, zvlášt s touto vecou na nohe! A tak veľmi by som chcela ísť Mareka navšťíviť a všetko mu vysvetliť.“
„Žiadny problém! Ak sa za teba zaručím životom, myslíš, že ťa pustia?“ Dusiac sa od smiechu dodala: „Myslím, že áno.“ Pomohol jej do vozíka a o pár minút boli pri Marekovom dome.
„Čao, kámo, vediem, teda vlastne veziem ti návštevu.“ Mirka všetko uviedla na pravú mieru a priznala sa aj so svojimi citmi, ktoré ku nemu prechováva.
„No teda, neverím svojim očiam. Keď si tam ležala uprostred cesty, nevšimol som si, aká si krásna.“ Naklonil sa ku nej a chcel ju pobozkať.
„Počkaj, prv než čokoľvek spravíš, musíš vedieť, že nemám pred sebou žiadnu budúcnosť. Budem najšťastnejšia, ak sa dožijem ďalšej jari.“
„V tom prípade nesmieme otáľať. Vydáš sa za mňa?“
„Ty blázon... myslím, že áno.“
...
„Mali sme svadbu v kostole. Mirkini rodičia ma prijali a odpustili. Krátko na to mi oznámila, že budeme traja. Bola to tá najkrajšia správa, akú som keby počul. Jej aprílové meniny sme však oslávili už len vo dvojici. Ja a naša malá dcérka.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu