Až záverečné titulky prebrali priateľky zo snenia. „Ach, to bolo úžasné,“ začala sa rozplývať prvá. Druhá sa hneď pridala: „Áno, len škoda, že nám sa nikdy nič podobné nestane!“
„Andrea, ja ťa zaškrtím! Vždy, keď pozeráme nejakú romantiku, tak zahlásiš niečo takéto! A vôbec nechápem, prečo sa sťažuješ, máš predsa Michala!“ „Dobre, dobre, už som ticho, ale to moje trdielko je tak strašne neromantic...“ nedokončila, pretože priateľka mala pripravené ďalšie protiargumenty.
„Ty si fakt nedokážeš ceniť jeho snahu! Už si zabudla, ako sme sa natrápili na tvojom narodeninovom prekvapení? A okrem toho si mi vravela, že je to chalan tvojho života! Tak čo teda?“
„Máš pravdu, mám ho veľmi rada a cítim sa ako strašný sebec, keď tu takto bľabocem a pritom viem, že si sa len prednedávnom rozišla s Romanom.“
„Ó, nie, túto tému radšej nezačínaj, už je to za mnou. Zbehnem spraviť pukance, hm?“
„Okey.“
...
Na druhý deň v škole sa Andrea davom predierala ku priateľke: „Sia, Mon, ako?“
„Ahoj, spoko. Pôjdeš so mnou prosím ešte do triedy? Zabudla som si tam úbor na telesnú.“
Cŕŕŕn.
„Dobré ráno dievčatá, kto chýba...“„Ty pozri Adi, máme hodinu so štvrtákmi,“ oznámila polohlasne kamarátke. „...dámy 3 koliečka na rozohriatie, a potom si každá zobert basketbalovú loptu, ideme nacvičovať hod do koša z rôznej vzdialenosti.“
„Monika si na rade!“
„Áno, pán profesor.“ Snažila sa sústrediť, keď vtom začula, ako si chalani niečo šepkajú poza jej chrbát. „Len pokoj, zvládneš to, hodiť kôš je predsa hračka, „ chlácholila šeptom samu seba. Netrafila. Telocvičňou sa niesol hlasný rehot sprevádzaný výkrikmi: „Ja umriem, tá „záchodová bábika“ je ku všetkému ešte aj ľavá!“ Monike to stačilo, podišla ku skupinke: „Máte nejaký problém, páni?“
„Nie, nie, ale ty zrejme áno. Zabudla si niečo nechať za záchodovými dverami! Ha, ha, ha.“ Očervenela a uprela zrak na miesto, kam ukazovali ruky okolostojacich. Stuhla jej krv v žilách. Na ľavú podrážku sa jej prilepil kus toaletného papiera! Zahanbená si ho strhla a utiekla do šatne. Našťastie o niekoľko minút zvonilo.
„Dobre dievčatá končíme, choďte sa prezliecť,“ ukončil hodinu profesor.
Andrea bežala za Monikou: „Hej, Mon, čo sa stalo?“
„Adi, ja som taká sprostá...“ vyrozprávala jej celý príbeh. „Nič si z toho nerob, sú to chudáci!“
...
Po vyučovaní sa priateľky lúčili na rohu ulice: „Tak zajtra ahoj.“
„Mon, nepôjdeš dnes von?“
„Rada by som, ale nemôžem. Mám službu u mamy a večer sa budem učiť.“
„OK, tak teda zajtra v škole.“
„Jasné, čao.“
„Papa.“
Po štvrťhodinke chôdze Monika dorazila ku nemocnici, kde pracovala ako pomocná sila na detskom oddelení. Kontakt jej dohodila mama-zdravotná sestra.
„Ahoj mami, ako sa dnes máš?“
„Ale ujde to. A v škole ako?“
„V poriadku, už nás pomaly začínajú strašiť polročnými písomkami,“ nepríjemný zážitok počas telocviku radšej nespomenula, chcela na to, čo najskôr zabudnúť, „a detičky ako?“
„Sú to poklady, ale malá Klárka sa na teba pýtala, má dnes zvýšenú teplotu.“
„Dobre, prezlečiem sa a hneď za ňou pôjdem.“
Pomaly otvárala dvere na izbe číslo 62 v rukách držiac podnos s olovrantom, ktorý malá pacientka odmietala jesť bez svojej spoločníčky. „Klop, klop, tak ako sa má dnes môj chrobáčik?“
„Monika!“ zasvietili dievčatku očká, „vieš, dnes mi pichali injekciu, pozri, aha, tuto a tiež mi merali teplotu, tým veľkým teplomerom a ...“ Chrapľavý kašeľ jej nedovolí pokračovať. Monika vedela, že sa nesmie príliš namáhať, leží tu už dva týždne so zápalom pľúc.
„Tak vidíš, ako si pekne spapala a teraz si trošku pospi, budú na teba dávať pozor tety sestričky a ja ti sľubujem, že prídem opäť zajtra.“
„Sľubuješ?“
„Áno,“ so smiechom ju pobozkala na čelo, „ale teraz už spinkaj.“ Potichu za sebou zatvorila dvere a chystala sa odísť, keď vtom do nej vrazila neznáma osoba a obsah tácky skončil na zemi. „Pśśt, do kelu, nemôžete dávať pozor, spia tu deti,“ sklonila sa upratať neporiadok. Vinník sa snažil pomôcť. Stretli sa im pohľady a spočiatku rozmýšľali, kam sa majú zaradiť. „Ty,“ zvolali obaja, jeden zhrozene, druhý prekvapene. Monika sa zvrtla na podpätku a ponáhľala sa preč. Chlapec ju, ale dobehol: „Počkaj, nechala si tam pohár.“
„Ďakujem, ale nemusel si sa obťažovať „toaletná bábika“ by sa poň vrátila.“
„Nahnevalo ťa to? Ale veď sme len žartovali.“
„Určite ste sa výborne bavili na účet niekoho iného,“ chrstla mu do tváre tvrdo.
„Prepáč, nevedel som, že ťa to tak zoberie.“
„Tak na to si mal myslieť skôr,“ dodala a so vzdorovito zdvihnutou hlavou odkráčala. „Čo tu ten robí?“ pýtala sa seba samej. Nenápadne sa otočila a od prekvapenia zabudla zavrieť ústa: „Veď on sa objíma so sestričkou Erikou.“ Erika bola v práci nová, nastúpila hneď po maturite a pred týždňom sa vydala. Monika vedela, že nemá súrodencov, ale nechápala, prečo sa tak má k tomu chalanovi. Tebe, milý čitateľ, prezradím, že neznámy chalan a Erika sú v príbuzenskom vzťahu, Moniku, však nechám ešte chvíľu v nevedomosti.
„Ahoj sesternička, ako sa máš?“
„Marek, čo ty tu robíš?“
„Mama mi prezradila, že si to zohnala miesto, tak reku, že ti prídem zablahoželať.“
„Ó, ďakujem, tak poď nech ti to tu poukazujem.“
Napriek tomu, že sa Monika a Marek v to popoludnie nachádzali na jednej chodbe, už sa viackrát nestretli, možno náhoda, možno osud. Obaja už takmer zabudli na telocvičňovú záležitosť a viac menej aj na seba, ale bolo im určené opäť sa stretnúť...
Monika znovu mierila na izbu čislo 62: „Ahoj Klárka, to som j...“ Ale dievčatko v izbe nebolo. Vrátila sa späť na chodbu, skontrolovala toalety, umývarku, až na sesterskej izbe jej povedali, že dievčatko vzal na prechádzku akýsi mládenec. Natiahla si sveter a utekala do parku za budovou.
Nebolo ťažké dvojicu nájsť. Vzduchom sa niesol Klárkin usedavý plač a bezmocný Marek ju držal na rukách mieriac ku vchodovým dverám. „Čo sa stalo? Klárka, si v poriadku?“ vzala Monika dieťa Marekovi z náručia, „si normálny, nemôže sa namáhať, nie je ešte úplne v poriadku!“
„Ale veď sa nič nestalo, len sa udrela, keď sme sa naháňali, bude to rozbité koleno a modrina na lakti.“
„Aký je z teba svetaznalý doktor!“ zmizla mu aj s maličkou vo dverách, „neboj moja všetko bude v poriadku. Som pri tebe. Ukáž, nech sa pozriem, ten chalan má šťastie, nie je to nič vážne.“
„Monika,“ smrkalo dievčatko, „prepáč mi, ja som sa chcela len trochu pohrať. Nehneváš sa na mňa?“
„Samozrejme, že nie, ale on si to odskáče!“ S vraždiacim výrazom na tvári zatvorila za sebou dvere. Marek stál na chodbe a tváril sa previnilo: „Počuj, je v poriadku? Dúfam, že áno, nemyslel som to zle, naozaj.“
„Tvoje jediné šťastie je, že sa dostala z horúčiek a tento malý výlet jej nemohol príliš uškodiť. Ale vôbec nechápem, čo tu robíš?! Máš pocit, že si s ľudmi môžeš robiť, čo sa ti zapáči?“ rozhorčene gestikulovala. Marek stál ako obarený. „Najprv ja, potom Klárka a takisto som ťa videla, ako sa objímaš so sestričkou, ktorá je vydatá, veď to nie je normálne!“
„Počkaj,“ skočil jej do reči, „za to, čo sa stalo v telocvični, som sa predsa už ospravedlnil a nemám pocit, že by to urobil niekto ďalší z mojich spolužiakov! Klárku som vzal von s Erikiným dovolením, ona je totiž moja sesternica, i keď neviem prečo ti to tu vôbec vysvetľujem, si len zatrpknutá baba s bujnou fantáziou, ktorá do všetkého strká nos!“ Otočil sa a odkráčal. Monika sa neudržala a predtým než sa schovala za roh, Marek začul jej vzlykanie.
...
Párkrát sa zaregistrovali v škole, ale Monika uhýbala pohľadom. Snažila sa na to nemyslieť. Po týždni jej náladu zdvihla radostná správa o Klárkinom prepustení.
„Ahoj zlatko, som rada, že si už opäť v poriadku.“
„Budeš mi veľmi chýbať, Monika! Prídeš ma niekedy navštíviť? Ten chlapec, čo tu bol pred chvíľou, sľúbil, že prídeš a keby si nechcela ísť, tak ťa odnesie, ale ty budeš chcieť prísť však?“
„Moment, Klárka, aký chlapec?“
„No predsa ten, od ktorého máš tie kvietky.“
„Tie nie sú tvoje?“
„A načo by mi boli? Ja som dostala bábiku, pozri,“ chválila sa darčekom. Kytica bola previazaná obrovskou červenou mašľou. Na nej visela kartička s nápisom „MONIKA PREPÁČ“ „Pozná moje meno? Odkiaľ?“ uvažovala nahlas, nečakajúc na odpoveď. Zmrazilo ju, keď sa od dverí ozvalo: „Erika mi ho prezradila. Aby však naše predstavovanie bolo oficiálne. Ja som Marek.“ Prijala podávanú ruku: „Monika, ale to už predsa vieš.“ Obrátil sa ku Klárke: „ Môžeme ísť?“
„Áno,“ odvetilo dievčatko.
„Ako? Kam chceš ísť?“ vydralo sa z Moniky, ani vedela ako.
„Vieš predsa, že Majerčíkovci nemajú auto, tak som sa ponúkol, že im Klárku, samozrejme spolu s tebou, doveziem. Oni si totiž myslia, že spolu chodíme, tak preto tento návrh prijali...“
„Prosím? Nerozumiem!“
„Všetko ti vysvetlím po ceste, ale už musíme ísť, sľúbil som, že prídeme za vidna.“
„OK, Klárka poď, nech sa ťa chytím za ruku, inak sa tu z toho položím,“ zavzdychala nasledujúc Mareka.
...
„Tak, som rád, že je Klárka v poriadku pri rodičoch. Aj ty si sa už trochu spamätala však?“
„Hm, už je to lepšie. Popravde, cítim sa ako idiot za to, že som na teba vtedy vyletela. Ja by som ti mala poslať kvety s lístkom prepáč.“
„To je v poriadku, zabudnime na to. Mám nápad, začneme od nuly, čo ty na to?“ Zastavil auto na mieste, kde mu Monika ukázala: „Ja som Marek.“
„Myslím, že to nie je práve najlepší nápad, nepadli sme si do oka hneď na začiatku a myslím, že by to nefungovalo,“ hovorila pomaly, dôkladne vyberajúc slová.
„Akože čo?“ spýtal sa zvedavo.
„No predsa naše chodenie.“
„Naše chodenie, cha-cha, neviem, či si ma práve pochopila. Ponúkam ti zmierenie na znak priateľstva. Nič viac, nič menej.“
„Tak vidíš,“ zavzlykala, „som totálne nenormálna, hneď myslím na nezmysly, nejde to, prepáč a ja neviem, odpusť...“ odišla. Nechala ho tam sedieť s núteným úsmevom na tvári. Hlava mu bezmocne klesla na volant: „ja idiot,“ vzdychol si.
...
Ignorácia v škole nebola žiadnou novinkou. Zúfalý Marek sa nakoniec rozhodol požiadať o pomoc Andreu, o ktorej vedel, že sa s Monikou priatelí.
„Ahoj, ty si Monikina kamarátka však?“
„Áno a neviem, či mám chuť sa s tebou rozprávať. Ona je úplne hotová. Ešte s nikým nemala taký problém ako s tebou.“
„Ale veď ja som to nemyslel zle. Zo začiatku to možno bolo kruté, ale začala sa mi naozaj páčiť.“
„Ono to tak teda nevyzeralo!...Počuj, ale ani ty nevyzeráš trikrát šťastne a spokojne.“
„Som z Moniky na mäkko, potrebujem ju vidieť a povedať jej, čo k nej naozaj cítim. Len neviem ako.“
„Pozri, zatiaľ si ju dokázal akurát tak rozplakať. Čo tak zmeniť to na úsmev?“
„Ale ako?“
„Na to musíš, môj milý, prísť sám.“
„Niečo ma napadlo. Pomôžeš mi?“
„Spravím to s radosťou, zvlášť, keď vidím, že ti na nej naozaj záleží.“
...
O niekoľko dní, po skončení vyučovania, ťahá Andrea Moniku smerom ku telocvični. „Prečo sem ideme?“
„Ale veď som ti to vravela, nemôžem nájsť náušnicu, asi som si ju nechala včera v šatni.“
„Ktorú? Máš ich predsa na ušiach.“
„To sú iné. Pohni, nemá čas do zajtra,“ tisla ju pred sebou. Konečne dorazili. Keď Monika videla, čo sa ide diať, chcela odísť. Andrea ju ale predbehla, pobozkala na líce, povedala: Drž sa kočka,“ a zmizla za zamknutými dverami. Vidiac, že niet úniku sa pomaly otočila. Uprostred telocvične stál Marek v obrovskom srdci z lupienkou ruží v rukách držiac plyšové zvieratko s nápisom „I LOVE YOU“. Vzduchom sa niesli tóny Monikinej obľúbenej piesne. Prstom ukázal, kam sa má postaviť. Podišla k nemu. Podal je darček a s nežným výrazom zo seba pomaly súkal slová: „Monika, máš pravdu, nezačali sme príliš dobre. Ani tradične ako iné páry. Ale práve tvoja tvrdohlavosť a nebojácnosť pustiť sa do mňa, ma na tebe najviac zaujali. Viem, v deň, keď sme viezli Klárku domov, som to pokazil. V skutočnosti som spanikáril, preto som vtedy povedal slová o priateľstve, hoci som myslel na niečo úplne iné...“ Rozplakala sa. „Nie, toto nie, Andrea mi vyčítala, že som ťa už dvakrát rozplakal a teraz som to naozaj nechcel...“
Pozrela naňho prekvapene: „Vedela som, že niečo chystá, ale toto?“ Odmlčala sa. „Vieš, tie slzy predtým boli od zlosti a bolesti, ale tieto sú od radosti. Nemôžem uveriť, že si toto všetko spravil len a len pre mňa.“
„A chcel by som toho urobiť ešte omnoho viac.“
„V tom prípade nemám na výber.“
„Ako to myslíš?“ nechápal.
Uprene sa mu zahľadela do očí: „Marek, chceš byť mojím chlapcom?“
„Nič na svete si neželám viac,“ zakričal a zdvihol ju do vzduchu. Objatie sa premenilo na bozk a ich pery vytvorili hranicu tak pevnú, že ju nič na svete nedokáže zničiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
anjelik4195
1. 6.júna 2008 17:27
jeeshis to je peekne daj pokracowanjee
5
jejo...pekne..ako i ostatne... mohla by si aj pokracovanie- v tom suhlasim...
Napíš svoj komentár