Poklad a malý pes

Krásne ráno. Čo si človek môže priať najviac, keď si vychutnáva svoju kávu. Neil, psíča od vedľa sa každé ráno a každý večer prechádza okolo nášho hnedozeleného domku. Vždy ho pozorujem a skúmam čo robí. Neraz vyhrabal kosti, či ohryzky z jabĺk. Drobné psíča, rasy yorkšírskeho teriéra sa prechádzalo po pri susedovej záhrade, ktorá bola zarastená a opustená dlhé roky. Nebolo mi zvláštne keď odrazu začal kopať. Vždy som zvedavý čo vykope, pretože svoje úlovky necháva pred naším dvorkom. Netrvalo dlho a niečo vykopal. Niečo trblietavé a prekrásne očarujúce. Pustil prekrásnu vec zo svojej uslintanej papuľky a pozorne ju sledoval niekoľko minút, až ju na koniec schmatol a utekal preč. Nie späť ku svojmu domovu, ale úplne inam. Čudoval som sa, ale nechal som ho bežať- keď sa pes venčí dlhý čas bez svojho majiteľa, býva zvykom, že sa vráti sám. Aj sa tak stalo. Ale v ústach mal aj niečo ďalšie. Tiež sa to ligotalo, ale svetlo červenou farbou. Svojimi maličkými nožičkami utekal o sto šesť a trielil priamo pred náš dom. Spravil to, čo som si myslel- ako bežal okolo brány pustil predmety a bežal späť domov. Bolo mi divné, že mi priniesol viacej predmetov, ako keby si to schovával pre nejakú vzácnu príležitosť. Prišiel som k bráne, otvoril ju a zodvihol som zlatý náhrdelník a červený prsteň. Určite sú drahokamy veľmi staré, keď ich vyňuchal malý psík. Ale prečo nie, aj tak páchli, ako z doby kamennej. Zvyčajne kosti, ohryzky, alebo halúzky vyhadzujem, ale toto som si uschoval. Kto vie prečo drobný psík si ukladal svoje poklady u mňa, respektíve pred mojím domom. Možno je to náznak náklonnosti, alebo kamarátstva. No to sa asi nedozviem.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu