Kráčala som celkom sama, len s mojimi myšlienkami a premýšľala: "Čo som urobila zle?"
Bola som vedľa teba, ale ty si si ma nevšímal. Hľadel si na mňa ako na niekoho cudzieho, nestála som ti ani za jedno hlúpe slovo. A zrejme si netušil, čo mi tým spôsobuješ.
Mala som chuť kričať a revať. Mala som chuť tebou zatriasť... triasť tebou až kým by si sa nespamätal, alebo mi nedal odpoveď.
Ale najhoršie zo všetkého... mala som aj chuť ťa objať a povedať ti: "Buď mojím priateľom"
Ale ty si sa zmenil. Ty, vždy rozumný, skromný a vtipný. Ty, ktorý si bol ku mne taký milý a citlivý... si sa zmenil v úplný opak. Zmenil si sa v niekoho, koho nepoznám a koho ani spoznať nechcem.
A jediné čo teraz môžem chcieť, je zabudnúť. Na teba, naše rozhovory, naše zážitky.
Pretože tieto zrady vždy bolia najdlhšie.
Zastala som na okraji chodníka a čakala, kým bude cesta voľná. Jedno auto, dve...
Potom som prešla na druhú stranu a dlaňou sa dotkla chladného múrika. Pomaly som prechádzala k čiernej bránke a chytila som sa kľučky.
Tak takto je to so všetkými priateľmi? Zmenia sa a nechajú nás stáť niekde vzadu, úplne samých? Mali by sme sa vôbec takto viazať na ľudí aj keď vieme, že nás raz aj tak opustia? Prečo sa už konečne nepoučím?
Narazila som na prekážku. Zamknuté. Vytiala som ruky z vreciek a siahla som do tašky. Niekde na dne zaštrngotali kľúce. Odomkla som si a bránka sa s vrzgotom otvorila.
Nie, nechcem zabudnúť. Chcem si ťa pamätať. Ale nie takého, aký si bol dnes...
Chcem si ťa pamätať takého, aký si bol keď som ťa spoznala. Chcem si pamätať tvoje oči, tvoj úsmev, tvoj smiech. Tie spomienky zostanú nedotknuté. Ale viem, že musím ísť ďalej.
Zatvorila som a pomalým krokom som sa vybrala po chodníku domov.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
2. 1.januára 2012 23:57
pekne napísané
Napíš svoj komentár