Rozhliadol som sa po miestnosti zahalenej v prítmí. Neznášal som toto miesto, nepatril som sem.
Opilci s podopretými hlavami a ťažkým pohľadom. Nervózni hráči kariet, snažiaci sa dostať späť svoj prehratý majetok. Ľahké ženy – teda, pokiaľ sa tieto nečisté bytosti dali tak nazvať – sa zvodne nakláňali s cigaretami v ústach a dúfali, že ich niekto pozve na drink.
Prečo som sem teda prišiel?
Zo začiatku som sa snažil nahovárať si, že sa mi iba zapáčil pocit slobody, ktorý som si pod dohľadom rodičov veľmi neužil. V duchu som sa zasmial. Keby tak tí vedeli, že ich milovaný syn poškvrňuje dobré meno rodiny zdržiavaním sa na pochybných miestach ako je toto, asi by ma vydedili.
No hoc mi sloboda pripadala akokoľvek príjemná, nebola dôvodom môjho bláznovstva. Mojím stereotypným, dokonale nalinkovaným životom otriasla iná komplikácia.
Ona.
Stelesnenie Audrey Hepburn; kontrast medzi tým miestom a jej zjavom podčiarkoval noblesu, ktorou oplývala.
Očami som prechádzal bezvýznamné tváre a hľadal tú jedinú - jej. Rozbúchalo sa mi srdce.
Je tu.
Sedela bokom s preloženými nohami, špičkou jemne prechádzala po masívnej drevenej nohe stola. Bola zabratá do rozhovoru so živo gestikulujúcim plešatým mužom v tmavomodrom obleku, ktorý rozhodne nepatril medzi najlacnejšie.
Mojim príchodom zjavne do miestnosti prenikol studený závan vzduchu, pretože sa trochu zatriasla a rukami si začala prechádzať po odhalených ramenách. Jeden z jej obvyklých spolu sediacich jej ponúkol sako, ktoré, s perami zvlnenými do roztopašného úsmevu, prijala.
Okamžite som zatúžil sedieť za stolom s ňou a navrhnúť jej, samozrejme z čírej slušnosti, možnosť schúliť sa do teplého objatia mojich paží.
Vedel som si predstaviť, ako by reagovala.
„Ste úžasný gentleman, Nicholas,“ zasmiala sa a oprela sa o moje rameno. „vy vždy viete, čo ženy potrebujú.“
Skromne som sklonil hlavu a zašepkal jej do ucha: „Čo len budete chcieť, slečna.“
„Ale choďte, Nicholas, to určite hovoríte každej,“ mávla rukou a predstierala rozpaky.
„Máte snáď pocit, že ste ako každá iná?“
Uprene sa mi zadívala do očí „Nie, ale rada sa nechávam presviedčať o opaku.“
Vykročil som smerom k môjmu zvyčajnému stolu, z ktorého som mal dobrý výhľad, a usadil sa na tvrdú, nahrubo vytesanú drevenú lavicu.
Pozoroval som jej nádhernú tvár a pred očami sa mi mihali výjavy nášho budúceho spoločného života. Držím jej ruku a vediem ju cez nočnú vysvietenú promenádu. Ležíme na lúke, uspáva nás ťažká vôňa zeme. Skrývame sa pod mojím plášťom, nakloním sa k nej a perami jej zotriem z líca kvapky dažďa. Nesiem jej do postele šálku kávy a čerstvý croissant. Raz budeme navždy spolu.
„Želáte si?“ ozval sa jemný ženský hlas čašníčky.
Ani som na ňu nepozrel, iba som mykol rukou a dúfal, že sa rýchlo odprace a nechá ma kochať sa jej krásou.
Mal by som ísť za ňou a niečo povedať. Ale čo? Keby tak sedela sama! Možno keď tí muži odídu, budem môcť ísť za ňou a pozvať ju na drink...
„Zbabelec,“ ozval sa mi v mysli zlomyseľný hlások. „Nedokážeš to!“
„To nie je pravda!“ oponoval som mu. „Iba čakám na tú správnu príležitosť!“
Nasledovala ho už iba ozvena, ktorá naberala na hlasitosti.
„Zbabelec, zbabelec... ZBABELEC!“
Začali vo mne hlodať pochybnosti. Mal pravdu. Vysníval som si celý život, ale bojím sa ho skutočne žiť. Vraciam sa sem deň čo deň už celé týždne a stále neviem ani jej meno.
Nikdy som nemal toľko odvahy na to, aby som sa prestal skrývať za svoje sny a predstavy. Nikdy som sa neodhodlal urobiť krok dopredu od tej hlúpej frázy: „Možno raz-.“
Keď už som začal zvažovať, že odídem, moje srdce vynechalo jeden úder.
Ona sa postavila a muž v obleku jej pomáhal obliecť si kabát. Moje oči však upútalo aj niečo iné; na zemi sa ako had vlnila dlhá lesklá štóla, ktorá bola predtým prevesená cez operadlo jej stoličky.
Teraz prišla moja šanca! Pôjdem okolo nej, zodvihnem jej štólu a podujmem sa na to, že jej ju zaviažem okolo krku. Môžem sa k nej dostať bližšie. Uvidím sa v odraze jej očí, budem počuť jej dych, zacítim teplo jej úsmevu!
Nadýchol som sa a prudko sa zdvihol zo stoličky. Niečo ma však odrazilo späť, zavrávoral som a spadol. Po nohách sa mi rozlialo čosi vriace. Sykol som a zvraštil tvár bolesťou.
„Och, pane, prepáčte! Veľmi sa ospravedlňujem! Ste v poriadku?“ zakoktala vystrašená čašníčka, kľakla si veľa mňa a snažila sa z podlahy utrieť zvyšok kávy.
„Smiem vám nejako pomôcť?“
Nepočúval som ju. Pomaly som sa posadil a rozhliadol. Stôl v kúte ostal prázdny. Bola preč. Ach, tá hlúpa nemotorná žena! Popadlo ma zúfalstvo, pretože som vedel, že je to navždy. Nemá to zmysel. Už sa sem nikdy nevrátim, nikdy!
„Pane, je vám dobre? Mám vám pomôcť vstať?“ naliehala.
„Nechajte ma na pokoji!“ chcel som vyprsknúť na tú otravnú ženskú, no slová sa mi zasekli v hrdle. S otvorenými ústami som hľadel na to najkrajšie stvorenie pod slnkom.
„Pane?“
Aha, stelesnenie Marilyn Monroe. Tak ja sa sem teda ešte vrátim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár