Klop, klop.
Zvuk, vytvárajúc ozvenu, sa šíril od kamenných dlaždíc až k popraskaným stenám kedysi sýtej modrastej farby.
Klop, klop.
Skutočne je to len ozvena? Pre niekoho môže byť ticho desivé, ju však desila ona sama.
Nervózne sa obzrela ponad rameno. Hoci na dvoch radách lavičiek pri oknách nikto nesedel, mala pocit, že púta pozornosť. Že ju sledujú tisícky očí, skryté a čakajúce kdesi v tieňoch.
Nikdy si nepriala byť stredom pozornosti. Obliekala sa vkusne, smiala sa kútikmi úst a skromne skladala zrak k zemi. Záujem ju tešil. No nerada na seba upozorňovala: neznášala slepý obdiv, či bezdôvodnú nenávisť.
Klop, klop.
Bola jedna z tých ľudí, ktorí chcú zapadnúť do davu, ale pri tom byť jedineční a rozpoznateľní. Chcú byť farební svojou šedou, mlčaním prerušiť rozhovor, zatvorením očí otvoriť zrak ostatným. Patrila medzi tých ľudí, ktorí menia svet. Nevedela však, či mení svet k dobrému, alebo iba dopomáha k jeho skaze.
Klop, klop: s doznením poslednej ozveny si zložila z ramena brašňu z umelej kože a sadla si na jednu z lavičiek.
Jej autobus odišiel pred pár hodinami a ďalší mal ísť až ráno. Nemala smer, nemala kam ísť, nemala nikoho, s kým by mohla prečkať noc. Bola stratená… a už si na to zvykla.
Bývala sama a často sa bez spoločnosti prechádzala pod žiarou nočných lámp. Vdychovala do pľúc svieži nočný vzduch, hľadela na blikajúce nápisy nad výkladmi obchodov, skrývala sa za rohmi pred opilcami, narkomanmi a násilníkmi, ktorí zvykli vyliezať von len čo zapadlo slnko.
Nemala sa prečo vracať do svojho bytu, nebol nik, kto by ju čakal a dal jej bozk na privítanie. Kto by ju vzal do náručia, pritúlil ju k sebe a spýtal sa, ako bolo v práci. Ale bolo to v poriadku. Nepotrebovala v živote veľa ľudí. Tí najúspešnejší sú predsa vždy sami. Na ostrej hrane pyramídy je miesto iba pre jedného človeka.
Vzdychla si.
Bola iba na začiatku cesty. No jedného dňa sa dostane až na vrchol.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tired
30. 9.sept. 2012 21:25
úžasne píšeš, ak by si to náhodou nevedela
Napíš svoj komentár