Sledoval som ju bez prerušenia, mapujúc jej tvár centimeter po centimetri. Po chvíli sa mi do kútikov očí začali tisnúť slzy a tak som ich jemne privrel. Bolo mi ľúto každého jedného núteného pohybu mihalníc. Žmurkanie znamenalo prerušenie očného kontaktu, opakujúce sa uzatváranie sveta odhaľujúceho predo mnou svoje tajomstvá.
Prechádzal som cez hladké čelo pokryté jemnými, takmer priesvitnými chĺpkami, cez jej polmesiacovú líniu očných oblúkov a obočia. Zastavil som sa pri jej plných lícach, ktoré sa, keď čašník obišiel jej stôl, jemne sfarbili do ružova . Zrakom som skĺzol na dlhú a špicatú bradu a potom sa vrátil späť k úzkym hladkým perám a oblej špičke nosu.
Nebola dokonalá.
Jej výzor nebol ohromujúci. Ani jej osobnosť nebola natoľko výrazná, aby vyčnievala spoza rias, mihalníc, viečok jej olivovozelených očí. Neupútal ma ani jej pôvab; jej pohyby boli zmätené a drsné, hlavu mala sklonenú a plecia zhrbené.
Bola reálna. Existovala. Sedela tam; s pramienkom gaštanovohnedých vlasov v tvári, držiac ošúchané vydanie Anny Kareniny v rukách, pomaly inhalujúc horkú vôňu kávy, miešajúcej sa so sladkastou arómou čokolády.
A vzápätí zmizla. Práve to profesionálne prevedenie jej úteku ma donútilo si uvedomiť, koľko výnimočnosti sa skrýva za maskou nevýraznej mladej ženy. Zavrela oči.
Hoci tam bola, v skutočnosti sa potulovala po iných končinách – ani sa neodvažujem ju obmedzovať slovom „zeme“ – ku ktorým nemá kľúč nikto, a nikto, len ona.
Nebola dokonalá. No keby ste mi v tej chvíli ukázali inú ženu, ktorá by bola podľa odporučení, výpočtov pravdepodobnosti, štatistík, nepopierateľne dokonalá, hnusila by sa mi. Veď čo je výnimočné na tom, že sa páči väčšiemu percentu hláv? Ja som sebec. Dobré veci si rád nechávam pre seba.
Nebola dokonalá. V tom bolo jej čaro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
28. 4.apríla 2016 19:52
Autocharakteristika?
Napíš svoj komentár