Po príchode na lúku pod bielym kopcom sme nasadili úsmevy a začali sa trepať nahor. A do kopca a stále vyššie a vyššie. Niektorým to robilo menšie problémy, my fyzicky zdatnejší sme len chytili zdravú červenú farbu a udržiavali tempo. Štverali sme sa po prašnej indiánskej ceste stále vyššie a vyššie. Bolo to riadne únavné a tak z nás veci len tak padali. No ono to nie je moc sranda niesť indiánsky odev v rukách, si nemyslite.
Vyšli sme až na hranicu Tmavej hory a vtedy to začalo byť strašidelné. Tá hmla, ten les, proste ako z hororu. Viete tie horory, čo na vás zrazu vybehne mäsožravý jeleň a odhryzne vám hlavu. Presne to mám na mysli.
Lenže keďže sme boli s Apačom od Vedľa, tak sme sa až tak nebáli. Však by sme ho predsa tomu jeleňovi hodili, hádam by sme nenechali zožrať mňa, Žujku, Fayr alebo Inbl. Veď sme bez neho Fantastic 4. Aj keď, aj za ním by nám bolo ľúto. Predsalen to bol fajn člen našej výpravy, náš teplý brat.
Ale nakoniec sa nekonala žiadna vražda. Neskončilo to hororovým príbehom a tak sme všetci udychčaní, ale šťastní (veď kto by nebol šťastní, keď zdolá takú výšku a ďiaľku v strašidelnom lese) vyšli až na spodok Slnečného vrchu.
Bolo tam krásne. Slnečný vrch je naozaj nádherný kopec, všetko sa tam tak leskne, žiari. Po Tmavej hore naozaj príjemná zmena. Na našich vyčerpaných ksichtoch okamžite znova našiel miesto úsmev. Taký ten od ucha k uchu, že jéééjo. Boli sme šťastní, ale keďže sme ešte nedosiahli vrchol, tak sme začali šľapať ďalej. Už to nebolo také únavné, keď je človek ožiarený, vždy sa mu predsa kráča lepšie. Prešli sme okolo chaty Skalka, chaty našich indiánskych bratov a dostali sa do sedla Pod vlekom. Tam sme zhrození pozerali aká výška nás ešte čaká. Vďakabohu nás tam čakali aj kone, na ktorých sme síce jazdiť nevedeli, ale bola to tá najjednoduchšia možnosť z dvoch možností, za pár minút sa to naučiť. Nechcelo sa nám ísť peši.
Po pár minútach sme sa dohodli, že tie kone sú dobrý nápad. Vysadli sme na ne. Boli len dva a tak sme šli traja na jedného a dvaja na druhého. Fayr vám je riadny streser a preto vďaka nej bola cesta na koni dokonalým zážitkom. Veru sme sa nasmiali ako po tráve. Ten jej strach z výšky a že chúďatá koníky zdochú. No vravím vám, bolo to kvalitné.
Konečne sme sa dostali na vrcholček Slnečného vrchu. Odtiaľ bolo všetko ešte stokrát krajšie ako zdola, spod neho. Tá žiara sa rozliehala po celej doline, v ktorej bola inverzia. Bolo to veľmi zaujímavé a fakt sa mi to páčilo. Mám rada hory, je tam vždy tak krásne. Ale naspäť k veci. Keďže sme sa konečne dostali na vrch, tak sme sa vydali hľadať obydlie nášho priateľa, Apača od Vedľa. Bolo to veľmi pekné, trošku špinavšie iglú v ďalšom hustom lese. Akurát že tento les nebol strašidelný, bol veselý, veď Apač od Vedľa sa rád smeje.
Od krásneho iglú Apača od Vedľa sme sa presunuli k obetnému oltáru kde sa obetúvajú panny. Fayr chcela byť barmankou, Apač od Vedľa je chlap, ja nie som panna a tak nám na obetu ostala len Inbl alebo Žujka. Lenže ich by nám bolo priveľmi ľúto aby sme ich obetovali, tak sme sa dohodli, že sa len pomodlíme. Motlitba bola pomerne dlhá a skladala sa z pár guľovacích a rozbíjacích rituálov. Ale prežili sme ich a tak sme sa smelo mohli vydať na cestu nadol.
Kone sme nechali na vrchu hory nech sa napasú a tak sme museli ísť peši. Teda, trošku po nohách, trošku po riti, keďže terén nebol zrovna najrovnejší a najnešmykľavejší. Šli sme síce dlho, ale zato s radosťou a hlavne sme to zvládli bez zlomenín. Trochu mokrí, trochu dobití, ale bez zlomenín. Slnečný vrch sme teda zdolali, dostali sme sa do sedla a v sedle nás už čakali ďalšie kone. A tak sme sa vďaka nim dostali dole, naspäť na lúku .
Ja tých mojich indiánskych priateľov fakt zbožňujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
LoL toto je aká veta .. asi najlepšia ..
Je to super .. kks .. asi mám fakt modriny ..