American dream

Are you happy, Karin? Are you happy?

To bola otázka, ktorú som si počas tohto leta kládla veľmi často.

Počas upršaných dní v Utahu kedy som v jednej ruke držala mapku West Jordanu, v druhej dáždnik a na chrbte ťažký bookbag.
Počas horúcich dní, keď sme bicyklovali míle a beznádejne sa snažili otočiť mapu správnym smerom, aby sme našli ten hlúpy city hall.
Počas dní, keď mi chýbal domov.
Počas chvíľ, keď som musela robiť vážne rozhodnutia a nevedela som, či mám ostať v Amerike alebo radšej letieť domov.
Počas studenej noci na newyorkskej autobusovej stanici, keď som sa reálne cítila ako bezdomovec.
Počas dní, kedy som nezarábala, len míňala.
Počas prvých dní v Marylande, keď sme nemali ani prácu, ani bývanie (dá sa povedať, že takmer nič).

Takých momentov bolo neúrekom. Ale stále som v USA a hoci som tu zažila veľa nepríjemných vecí, tak musím povedať, že ma tento americký výlet vnútorne posilnil a osobnostne posunul niekam úplne inam ako som bola pred letom.

30. mája to všetko začalo. Nevedela som sa dočkať toho dňa (dokonca som si v kalendáriku odškrtávala dni).

Spolu s deviatimi rovnako nič netušiacimi študentmi z Trnavy (ktorých som mimochodom predtým nepoznala - stretávali sme sa len na prípravých meetingoch) sme leteli do Nashvillu. Všetci, čo sa dali na predávanie kníh door to door so Southwestern advantage sa najprv stretli v Nashville v "Sales school", aby mali lepšiu predstavu, čo ich čaká počas leta.

Pamätám si prvý deň, keď sme prileteli. Bola možno polnoc a kým po nás prišli na letisko, povýnašali sme batožiny hore do izby bolo možno pol druhej. Keďže v lietadle som oko nezažmúrila ani na sekundu (čomu sa celkom čudujem, pretože keď cestujem busom alebo vlakom driemem pernamentne) chcela som si dopriať aspoň 6-7 hodinový spánok. Kdeže. O pol šiestej ráno budíček. Studená sprcha. Schedule. Všetko presne tak ako to bude vyzerať v lete.

Napriek tomu, sales school bola super. Vedela som do čoho idem, (povedzme, že som mala aspoň približnú predstavu) takže ma nezaskočilo ostré slnko, ranné budíčky, neustále opakovanie sales talku, behanie po areáli University of Tenesee a iné náročné, ale zvládnuteľné veci.

Chcela som predávať knižky. Amerika bol môj sen, milujem knihy a pomáhanie rodinám so vzdelávaním sa mi zdalo oveľa vzrušujúcejšie ako robiť plavčíka a celý deň sedieť na zadku.

"Za sedenie na zadku aspoň platia," vzdychla som si bezradne o pár týždňov neskôr sediac kdesi v Utahu na chodníku (nikde tam neboli lavičky - seriously! a zaznačujúc si do mapky domy, kde mi nikto neotváral a kam sa vrátim poobede.

(Len pre vysvetlenie: Naša slovenská group bola vyslaná do Utahu, bookmeni sú roztrúsení po celej Amerike.

Nebola to zlá skúsennosť. Stretla som mnoho perfektných (mormonských rodiniek, zlepšovala som si angličtinu. Ale čo z toho, keď človek nič nezarába. Robila som 12 hodín denne bez toho, aby som si zarobila čo i len jeden dolár. A človek sa fakt narobí.

Po štyroch takýchto bezpredajových dňoch som sa nemohla ubrániť negatívnym myšlienkam a úplne som sa nimi nechala pohltiť. Začala som v hlave preratúvať peniaze a rozmýšľať ako vrátim mojej mamke (požičiavala mi na letenku aj na víza - a to je nemalá čiastka).

Moja spolubývajúca bola ešte bezradnejšia a to mi v mojej zúfalej situácii vôbec nepomáhalo. Ona dokonca ochorela a manažéri jej zakázali ostať doma. Proste musela ísť predávať, nezáleží na tom, že je chorá a potrebuje dva dni na vyležanie. Bolo to šialené.

Doteraz nechápem kde berú tí úspešní bookmeni toľko energie. Nikto si nedokáže predstaviť aké náročné je behať od domu k domu a tešiť sa, že niekto po dvoch hodinách konečne otvorí a dovolí vám použiť jeho WC, kým to sám nezažije. Obdivujem všetkých, ktorí dokážu robiť túto prácu. Ja nie. Človek na to musí byť absolútne psychicky vyrovnaný, na všetko pripravený a dennodenne sa držať pozitívneho self-talku.

Ja som to vzdala. Zozačiatku som sa preto cítila hrozne. Nechápala som ako môžem byť taká slabá a vzdať sa. Ale to je presne to, čo nám od začiatku všetci zo Southwestern advantage tĺkli do hlavy. Ak vydržíš celé leto, nemáš problém sa zamestnať, lebo ak zvládneš toto, dokážeš robiť čokoľvek. Ak to vzdáš, si looser. Ale ja som nemala inú možnosť.

Teraz sa už preto zle necítim. Skúsila som to, nedarilo sa mi (možno nemám dostatočne dobrú angličtinu, možno nemám predajného ducha a možno som tým ľuďom jednoducho nebola sympatická, ktovie).

Každopádne, po menšom fiasku s detskými knižkami som sa vybrala do Marylandu, skúsiť šťastie tam.

Ocean city v Marylande nebol len taký náhodný výber. Vybrala som sa tam s dvoma dievčatami, ktoré sa (rovnako ako ja) rozhodli ukončiť neistú kariéru bookgirls a ostať v Amerike. Jedna z nich mala v Ocean city bratranca, ktorý nám prvé dni veľmi pomohol s bývaním aj s hľadaním roboty. (S odstupom času si uvedomujem akí sú niektorí ľudia úžasní a nezištní).

Nebolo to jednoduché. (Ale čo v dnešnej dobe je?) Vystriedala som pár robôt, v auguste dokonca behala z roboty do roboty, bussy days som robila 14 hodín a bola som vyčerpaná. Ale aspoň som zarábala. Každú jednu hodinu, ktorú som v práci strávila mi preplatili!!!

Ale späť k úvodnej otázke či som bola naozaj šťastná. Leto končí, ja o pár dní letím domov a ja som si stále nevedela zodpovedať túto jednoduchú a pre mňa zároveň komplikovanú otázku.

K záveru som dospela pár dní dozadu kedy som sa okolo jednej ráno vybrala na bicykli na dvanástu ulicu. Chcela som sa rozlúčiť s mojim bývalým manažérom z roboty na boardwalku (kde som pracovala možno 2 týždne, kým ma nevyrazili). Prišla som tam, najprv som zbadala len obrovský kufor zaparkovaný pred ich apartmánom. Až keď som lepšie zaostrila, zbadala som drobného nepálského chlapca s úsmevom od ucha k uchu (as usual , vykúkajúceho spoza kufra.

Neubránila som sa slzám.

Spomenula som si na všetko, čo som s ním zažila. Na jeho pozitívny prístup k životu, na plyšový banán, ktorý mi daroval, jeho vtipy, lekcie slovenčiny (ale len nadávok - o ostatné nemal záujem dni, keď sme sa spolu vybrali na bay side, neskutočný bordel, čo mal doma (to je tak, keď býva 10 nepálčanov spolu a jednoducho som si uvedomila, že mi to všetko bude strašne chýbať. Že mi on bude chýbať.

Objala som ho, popriala mu šťastnú cestu a úprimne som dúfala, že ho ešte niekedy uvidím. "Take care of banana, please," pošepol mi, keď sme sa lúčili. (mal na mysli plyšáka, ktorého mi daroval, aby bolo jasné To boli posledné slová, ktoré som od neho počula.

Akosi ma to všetko dojalo ešte viac. Smutne som mu zamávala na rozlúčku a snažila sa odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť, aby ma ten rev nedobehol, ale neúspešne. Doma som plakala ako malé dieťa.

Paradoxne, neplakala som, keď som bola stratená v akomsi mestečku v Utahu, neplakala som, keď po nás nikto neprišiel na letisko a my sme museli prespať na autobusovej stanici v New Yorku. Dokonca ani vtedy, keď som nepekne spadla z bicykla, rozbila si koleno a hojilo sa mi to asi dva týždne. Plakala som až vtedy, keď ma opustil Michael.

A vtedy som si uvedomila, že hoci mi v Amerike veľakrát chýbala rodina, bola som smutná (nehovoriac o problémoch s vízami, ktoré som mala koncom júla) a musela som čeliť mnohým prekážkam, na ktoré som bola viacmenej sama, stretla som tu pár ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem. Ľudí, ktorí ma dokázali rozveseliť no matter what was going on. Ľudí s veľkým Ľ, k ktorým patrí aj Michael.

Takže áno. Som šťastná. A bolo to krásne leto.

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu