Z každej strany na mňa blikajú farebné svetielka, výklady lákajú pre tento čas typickými zľavami (dve za cenu jedného!) a veľké bilboardy už od októbra ohlasujú príchod dlhoočakávaného komerčného sviatku. All I want for Christmas is you už počujem dnes minimálne piatykrát. To, že Vianoce sú tu každú chvíľu je skutočne neprehliadnuteľné.
S čvachtavou hmotou na topánkach opatrne nastupujem do električky. Smer Starého mesto. Dva dni pred Vianocami sa mestská MHD dá prirovnať k preľudnenému japonskému metru. O tom, že by som si sadla, môžem iba snívať.
Je dvadsiateho druhého decembra a ja, kráčajúc preplnenou ulicou, márne hľadám akékoľvek stopy po Perinbabe. Bratislava tentokrát nebola na zozname. Ako každý rok. Namiesto vŕzgajúceho zvuku čerstvo napadaného snehu, sa mi teraz akási čudná mokrá hmota, ktorá mala možno kedysi veľmi dávno niečo dočinenia so snehom, lepí na topánky. Každý môj nasledujúci krok sprevádza nepríjemný čvachtavý zvuk. Asi je to akési nepísané pravidlo, že akonáhle sa schyľuje k dátumu 24. 12., po bielom páperí niet ani stopy.
Z každej strany na mňa blikajú farebné svetielka, výklady lákajú pre tento čas typickými zľavami (dve za cenu jedného!) a veľké bilboardy už od októbra ohlasujú príchod dlhoočakávaného komerčného sviatku. All I want for Christmas is you už počujem dnes minimálne piatykrát. To, že Vianoce sú tu každú chvíľu je skutočne neprehliadnuteľné.
S čvachtavou hmotou na topánkach opatrne nastupujem do električky. Smer Starého mesto. Dva dni pred Vianocami sa mestská MHD dá prirovnať k preľudnenému japonskému metru. O tom, že by som si sadla, môžem iba snívať.
Ľudia boli natlačení ako sardinky, ale ani to im z tváre nezmylo silený predsviatočný úsmev. Električka bola plná neúprimných prianí veselých Vianoc a šťastného Nového roka. Zvláštne, že za bežných okolností sa títo ľudia ledva pozdravia a počas sviatkov pôsobia ako najlepší kamaráti.
„Zastávka Staré mesto,“ počujem hlas vodiča. Ako sa dvere otvorili, do nosa mi udrel príjemný závan vareného vínka. Aspoň čosi pozitívne. Ešte stihnem opätovať pár srdečných vianočných formuliek ľuďom, ktorých som videla dvakrát v živote a slepo nasledujem dav vychádzajúci z električky.
Všetci smerujú na to isté miesto. Za roh k špeciálnym nájomným vrahom. V tomto období je po nich totiž najväčší dopyt. Veď predsa Vianoce sú sviatkom radosti a pokoja. A zabíjania.
„Tohoto napravo poprosím,“ ukazuje prstom pán v dlhom kabáte. „Dobrý výber,“ usmeje sa vrah škodoradostne, „chcete ho zabiť alebo si ho vezmete živého?“ Ani nepočkal na odpoveď a v mihu sekundy vybral spod pulta vražebné nástroje. Trochu krvi, trochu kriku, ale po pár sekundách bolo všetko ako pred tým. „Tri kilá štyridsať,“ povie takmer bezzubý vrah a podáva mŕtveho kapra pánovi v dlhom kabáte. Ten spokojne s úsmevom na perách a s mŕtvolou v ruke odcupkal domov.
Márne som sa snažila urýchliť toto absurdné divadielko, ktorého som bola súčasťou. V rade predo mnou stálo ešte ďalších šesť nadšených pánov v dlhom kabáte.
Odvrátila som zrak a snažila sa nájsť v blízkom okolí známky šťastia a veselosti. Nemajú byť tieto, od začiatku októbra medializované, sviatky práve o tom?. Pohľad mi skĺzol na spiaceho bezdomovca ležiaceho neďaleko mňa. Na hlave mal mikulášsku čiapku, na tvári omrzliny a v ruke fľašku lacného vína. Vrúcne ju objímal ako by to bol jeho jediný zdroj tepla a lásky. A možno aj bol.
Zrazu sa pri ňom preblysla asi 40 ročná vysoká žena, ktorá by sa rýchlosťou svojho kroku mohla pokojne porovnať s jamajskými profesionálnymi bežcami. V ruke držala minimálne šesť rôznych nákupných tašiek. Na tvári mala ustarostený výraz. Za bežných okolností by som si ju v tej rýchlosti ani nevšimla, no jej raketové kroky smerovali priamo ku mne. Lapajúc po dychu ešte fičala kúpiť poslednú vec, ktorú mala na zozname. Kapra.
Nervózne klopkala topánkou s úzkym opätkom. „Tri kilá desať,“ vážil vrah. „Nemohli by ste trochu zrýchliť?“ stisla žena už prirodzene úzke pery, „svojim slimačím tempom prichádzate o kšeft!“
A tak vrah zrýchlil. Na jednej strane som bola šťastná, že v rade budem stáť o niečo kratšiu dobu, no na strane druhej som nechápala s akou neľudskosťou dokáže vrah odseknúť hlavy tým nevinným stvoreniam.
Do nosa mi udrel rybací pach. Vďaka vrahovmu bleskovému tempu som už bola takmer na rade. Zrazu by som dala čokoľvek za to, aby som miesto rybaciny mohla opäť zacítiť príjemnú vôňu vareného vínka, ktorú som si vychutnávala vychádzajúc z električky.
„Šťastné a veselé,“ usmieva sa na mňa štrbavý predavač a podáva mi do ruky mŕtveho kapra. Ak dnes spácha ešte pár vrážd, snáď si bude môcť dovoliť aj zubára. „Šťastné a veselé,“ zaželám mu a konečne odchádzam.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár