Neisto som pohľad upriamil na svoje dlane. Bledé ako vždy, dlhé prsty zakončené krátkymi upravenými nechtami, strieborný prsteň na ľavom prsteníku. Všetko je ako má byť.
„Adam, si v poriadku?“ opýtala sa Tamara, ktorá ma už istú dobu ustarostene pozorovala, „si akýsi bledý.“ Vystrúhal som neúprimný úsmev a lá Nechápem prečo sa pýtaš a silou vôle som zo seba dostal neistú jednoslovnú odpoveď. Poznal som Tamaru. Vedel som, že sa s mojou stručnou reakciou nenechá len tak odradiť, no minimálne do konca prednášky som mal pokoj. A aj keď som vedel, že o polhodinu ma na chodbe čaká krížový výsluch, zatiaľ som bol spokojný.
Chcel som sa sústrediť na výklad dnešnej prednášky, ale moje neposlušné rozhorúčené telo mi to nedovolovalo. Všetky sily som sústredil len a len na to, aby som svojim nezvyčajným správaním nevzbudil zbytočnú pozornosť a nestal sa opäť hlavnou témou všetkých rozhovorov.
Nedávno som sa totiž neovládol a úplne sa nechal pohltiť neodbytnými hlasmi v mojej hlave, ktoré sú nanešťastie mojou súčasťou. Schizofréniu mi diagnostikovali asi pred dvoma rokmi, keď to matka s mojimi depresiami a neznesiteľnými náladami dlhšie nevydržala a dotiahla ma k psychiatrovi na kontrolu.
Dá sa s tým žiť. Tamara dokonca našla na internete článok o jednom vedcovi zo Švédska, ktorý má schizofréniu už jedenásť rokov, pravidelne užíva lieky a je schopný normálne existovať, pracovať a starať sa o rodinu. Choroba sa na ňom takmer neprejavuje.
Najviac však neznášam to, že nie som schopný odlíšiť reálny svet od toho vymysleného. Všetko sa zdá úplne normálne a je takmer nemožné nájsť hranicu medzi (nazvime to) neprirodzene živou fantáziou a skutočnosťou. Niekedy nerozoznám, čo hovorím nahlas a čo v duchu, inokedy ma chytá paranoja, že ľudia v mojom okolí chystajú proti mne sprisahanie a chcú sa ma zbaviť.
Raz som mal utkvelú predstavu, že mi sestra naliala do čaju jed. Tak som ho radšej nevypil a vylial do kvetináča. Začal som na ňu kričať, že sme predsa rodina, že ak ma chce zabiť, tak nech si láskavo tú vraždu naplánuje dôkladnejšie a že na žiadny trápny otrávený čaj jej neskočím. Alica mi vydesene pichla injekciu na upokojenie (ktorú máme doma pre každý prípad) a ja som po nej takmer okamžite zaspal.
Nie vždy je to takto. Vlastne skoro nikdy. Väčšinu dní sa úplne bez problémov ovládam a správam sa ako obyčajný, ničím výnimočný a možno aj trochu nudný dvadsaťročný študent. Hlavne keď beriem lieky, tak sa to dá zvládnuť.
Ibaže tie lieky... Tie sú pre mňa asi najväčší problém. Na jednej strane si chcem dávať pozor na to kedy ich vezmem, na strane druhej je to pre chorého človeka v pokročilom štádiu schizofrénie, takmer neustriehnuteľné. Neuropatiká by som mal brať každý deň, ráno aj večer. Nerobím to naschvál, že ich neberiem, väčšinou na to skrátka zabudnem a po pár dňoch ich začnem brať znova bez toho, aby som niekomu o mojom prešľape povedal. Viem, že by som doma rozpútal zbytočnú vojnu. O Tamare ani nevravím. Tá je kvôli tomu najviac podráždená. Už mi neraz vyčítala, že nebrať lieky je pre mňa životne nebezpečné a keď si to do kelu neviem ustriehnuť, tak si mám dať pripomienku na telefón, obložiť izbu farebnými lepiacimi lístočkami alebo si to skrátka napísať na čelo a vyzerať ako idiot.
„Len idioti zabúdajú na takú dôležitú vec,“ povedala mi raz. „Idioti a schizofrenici,“ pomyslel som si vtedy, bohvie či v duchu alebo nahlas a skúsil som poslúchnuť jej radu. No vtedy nastúpil ďalší nechcený príznak mojej nepríjemnej choroby, paranoja. Vtedy som mal pocit, že neuropatiká sa mi chystajú kompletne zničiť pečeň, moja doktorka mi ich predpísala len z čisto sebeckých dôvodov, aby mala o pacienta menej a ak neprestanem tie škodlivé lieky brať, čoskoro zomriem. Možno to znie bláznivo, ale taká moja diagnóza je. Nepredvídateľná, zničujúca a často nezvládnuteľná.
Pred dvoma rokmi, keď mi schizofréniu diagnostikovali, som vôbec nevedel odhadnúť kedy nado mnou vyhrávajú halucinácie a kedy konám sám za seba. Časom som sa naučil, že sa to dá spozorovať. Ide o moje ruky. Vždy, keď si myslím, že som v tom namočený, pozriem sa na ruky. Ak sú moje, všetko je v poriadku. No ak mi spopod rukávov vytŕčajú cudzie končatiny, vyliezajú hady alebo ak tam nie sú vôbec, viem, že je zle. Nič z toho, čo som si myslel, vravel, videl alebo počul, nemusela byť pravda.
„Aké je tu dusno, prečo ste si neotvorili okno?“ nadhodil prednášajúci odhodlaný napraviť neodpustiteľný počin zo strany študentov. Popravde, dosť sa mi uľavilo. Už mi ani nebolo tak zle, ale čerstvý vzduch vždy pomôže.
Dve minúty do konca. Z prednášky som nemal absolútne nič, vlastne som nevedel prečo som tam trpel a radšej neodišiel domov.
Tami ma jedným okom stále nervózne pozorovala. Niečo načarbala na miniatúrny papierik odtrhnutý z rožku zošita a nenápadne ho posunula mojim smerom. Bola na ňom len jedna jediná, úhľadným písmom napísaná veta: „Zasa si si nevzal lieky.“ Papierik som pokrčil a hodil do tašky. Mala pravdu, ako obyčajne. Ale je to moja vec. Niekedy som z tých tabletiek málatnejší ako keď si ich nedám. A navyše, dnes ráno som si tabletku dal, ale netrúfam si odhanúť po akom dlhom čase.
V tej istej chvíli ako prednášajúci po rýchlej rozlúčke nenápadne mizol vo dverách, sa na mňa osopila: „V prvom rade TY si na to musíš dávať pozor! Nie že zabúdaš, ty nechceš tie lieky brať. Poprosila som Alicu, aby ti každé ráno, pred tým ako odíde do roboty, nechala na stolíku jednu tabletku. Ževraj ich vypľúvaš do záchoda. Je to pravda?“ Zovšadiaľ z nej kypel hnev. Z očí, uší, nosa. Zelená jedovatá tekutina, ktorá sa vylievala zo všetkých, voľným okom viditeľných, telesných otvorov. Nechcel som, aby sa na mňa hnevala. „Ak budeš na tabletky zabúdať alebo ich naschvál nejesť, mne je jedno prečo si v tomto smere taký tvrdohlavý, podstatné je, že skončíš na psychiatrii a potom môžeš celé dni plakať, že si ma neposlúchal!“ Nikdy som ju nevidel až takú napumpovanú. Moju úchylku vynechávať lieky z jedálnička sme preberali viackrát, ale vždy našla nejaké rozumné riešenie a nekričala na mňa. Aspoň nie takto veľmi. A nikdy som z nej nevidel vytekať toľko zelenej jedovatej tekutiny naraz.
„Snažím sa iba pomôcť. Napísala som ti to do diára, do mobilu, dohodla sa s Alicou, aby ťa kontrolovala, ale zdá sa mi, že hľadáš spôsob ako moju snahu obísť a nechať sa chorobou ovládnuť. No povedz, čo mám ešte urobiť?“ zabodla do mňa svoj prenikavý pohľad, do ktorého som sa kedysi tak bezhľavo zaľúbil. Nebola v ňom však láska. Skôr hnev a akási bezradnosť.
„Dnes ráno som zobral tabletku,“ vyšlo zo mňa. „A prečo ti mám veriť? Videla som aký si bol na ekonómii spotený a úplne vygumovaný.“ „Ruky boli na svojom mieste. Nič sa nedialo. Asi len nejaká viróza,“ snažil som sa úsmevom odľahčiť atmosféru. Čiastočne to zabralo. „Ja sa len bojím, že ťa to zlomí,“ pozrela sa na mňa a jej pôvodný nahnevaný výraz sa trochu zjemnil, „a nikdy nepôjdeme do Ľubľany.“
Ľubľana je naše vysnívané miesto už od kedy sa poznáme. Tami tam bola asi trikrát (koniec koncov má slovinské korene), a nevie na to mesto zabudnúť. Fotky má rozvešané nad posteľou, na nástenke v chodbe, dokonca dve má aj v kuchyni na chladničke.
Každý človek uchováva v hĺbke duše nejaké miesto kde sa cíti ako doma. Nemusí to byť automaticky rodisko. Pre niekoho je to miesto, o ktorom sníval ako malý, pre Tami svet kde žili jej predkovia. Ľubľanu nefalšovane milovala. Z jej rozprávania o nekonečných, no nádherných historických uličkách („Určite tam zablúdiš, také sú kľukaté,“ zvykla mi hovoriť.), o rieke Ľubľanici kde budeme raz podľa jej slov kŕmiť kačičky, o tematickej tancovačke nazývanej SHOD alebo o slávnom slovinskom básnikovi Prešerenovi, jeho neopätovanej láske, životnej inšpirácii a soche, ktorá je na jeho počesť postavená na Prešerenovom námestí, si ma toto hlavné mesto, ktoré som doteraz nikdy nenavštívil, naplno získalo. Vedel som, že tu raz s Tamarou budeme žiť.
Ešte chvíľu ma trápila uštipačnými poznámkami o mojom nevysvetliteľnom nedostatku zodpovednosti, ale nakoniec sa nechala ako tak ukecať a rozlúčila sa sladkým bozkom.
Naozaj ma mrzelo, že som nejedol lieky tak dlhú dobu. Teraz som sa nachádzal vo fáze previnilosti za to všetko. Tami má pravdu. Ak chcem žiť normálnym životom ako ten švédsky vedec, mať deti, prácu a presťahovať sa do Ľubľany, lieky brať musím. Chcel som to napraviť a udobriť si moju milovanú. Tešil som sa ako prídem domov, dám si tú hnusnú tabletku a spravím jej radosť.
A tak sa aj stalo. Lieky som začal brávať pravidelne. Každé ráno v rovnakom čase a večer pred spaním. Snažil som sa nezabúdať, veľmi som som sa snažil. Nad posteľou som mal dokonca kalendárik, kde som odškrtával dni vždy, keď som pilulku zapil. Modrým perom ráno, červeným večer. Chvíľu mi to naozaj fungovalo. Skoro dva mesiace som nemal žiadny viditeľný záchvat, kvôli ktorému by museli moji blízki volať záchranku alebo mi pichať injekciu na upokojenie, no upadal som čoraz do väčších depresií. A to vôbec nebola sranda.
Môj život ma začal strašne nudiť. Bol tak monotónny, že som si vôbec neuvedomoval aký deň v týždni práve je. Ráno raňajky, potom škola, obed, po škole som sa vždy išiel niekam s Tamarou prejsť, spravil si úlohy (ak nejaké boli), pripravil večeru, pozrel telku a išiel spať. Cez víkend školu naradil kostol. Inak celý čas to isté dokola. Párkrát som rozmýšľal, že vysadím lieky, prídu záchvaty a nebudem sa tak príšerne nudiť. Ale chcel som sekať dobrotu, hlavne kvôli Tami.
Ako dni plynuli, dodržať môj kalendár bolo čím ďalej tým ťažšie. Nevidel som v tom zmysel. Možno bude lepšie, keď nachvíľu lieky vysadím, nie príliš nadlho, aby to na mne nikto nezbadal, len na malú chvíľku. Budem uvoľnenejší a môj život nebude taký stereotypný.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár