Na stole bol položený gramofón. Znela z neho jemná klavírová melódia. Ihla praskala. Dieťa sa smialo, líca sa mu nadúvali, červeneli, v ústach zuby ako zips. Jeho kockovaný smiech napĺňal celú miestnosť. Aj kvety vo váze na stoličke v rohu cítili jeho radosť.
Platňa zrazu začala preskakovať na mieste. Stále sa opakovala tá istá veta. A znova... a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova...
Dieťa sa rozplakalo. Kvety sa zošúverili a odmietli počúvať ďalej. Mačka urazene zaprskala a vyskočila a cez dvere sa pobrala preč.
A znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova...
Dieťa zúfalo. Postavilo sa na nožičky a rozbehlo sa po izbe. Zhodilo vázu so suchými kvetmi, voda sa rozliala a vpíjala sa do vláken koberca. Sotilo aj do stolíka s gramofónom.
Krach!
Zvuk skončil. Do dverí vošla žena. Skríkla. Schmatla dieťa a plesla ho po zadku. Rozplakalo sa ešte viac.
"Vedela som, že ťa s tým nemám nechávať samého."
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
missmonkey
6. 4.apríla 2008 22:05
na zamyslenie.. pekné..
Napíš svoj komentár