v ustavičnej neistote, ktorú poskytuje výchylka z banality (síce raritná, ale i tak!) hľadáme útechu zo samoty. izolácia virtuálnosťou prebieha postupne a pomaličky, vnára sa nám pod pokožku, ale keď sa tam dostane, tak si už môžeme byť istí, že tam aj ostane.
vyliali sme sa na dlážku z našich sklenených nádob existencie a zrazu nemáme pevnú formu, miesime sa vo vzduchu bez pevných stien, ktoré nás istili. ale... teší to. zároveň. lebo formu potom hľadáme a sami vytvárame... a raz sa predsa len vyparíme do vzduchu.
tisneš líco k tomu môjmu. pamätám si. a mám tam otlačok, čo zaschol.
nenávidím svoju patetickosť. najmä v takejto hodine rannej. vtedy býva najhoršia a ja hľadám v hlave čo najodbornejšie termíny, aby som to nejak zakryla. skrývať sa za lingvistickým krytom nie je zdravé. prázdnota.
ale o niečom som sa presvedčila na vlastnej koži.
vznešenosť a cnosť existuje.
síce veľmi subjektívne a individuálne a citovo zafarbene, ale nijako inak to ani nejde. podľa mňa existuje len vznešenosť citu. rozum nie je vznešený. rozum len je. alebo nie je. v rôznom rozpätí číselne danej kvantity.
ľúbim ho.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
niektore pasaze mi pripopinaju môj dusevny stav v urcitych situaciach