Zistila som, že zrejme potrebujem mať slovne dokázané, že človek vedľa mňa má taký či onaký postoj voči mojej osobe. Inak neviem ako sa mám správať. Ale akonáhle je daný názor vyslovený, nastáva trápny moment ticha, ktorý sprevádzajú prihlúple úsmevy z oboch strán. Nádhera.
Dlhšie som to už riešila absolútnym dištancovaním sa od iných, aby som nemusela pretrpieť túto neznesiteľnú situáciu. Až som ostala úplne sama. A keďže sa považuje za človeka (nič iné mi občas neostáva...), čo automaticky znamená, že som tvor spoločenský, moja situácia začala byť ubíjajúca. A potom sa z dna odliepalo ťažko.
Pokúšala som sa zaobísť bez vyššie menovanej potreby, ale ocitla som sa v neistote takých veľkých rozmerov, že ma striasalo od zdesenia.
Tak som sa o to pokúsila. Ale nie každý je ochotný zodpovedať, lebo je mimo rovnako ako ja, nevie definovať, alebo nemá tú potrebu. Tak teda mi ostáva už len túžiť. Túžiť po oslobodení od tejto odpornej veci, čo ťaží ma.
Nepríde mi normálne definovať úplne všetko, ale istota je niečo pevné, čoho by som sa rada chytila. Potom je tu ale ešte trvácnosť danej istoty. Čo sa stane ak keď sa odhalí, tak začne miznúť?
Už strácam istotu aj o tomto blogu, tak ho už radšej nejdem rozvíjať.
Záchod
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Dorooooot, veď ty si tak úžasne infantilná, tvrdohlavá, inteligentná, umelecky deformovaná, že ťa proste milujeeeem
Tak, toť moja definícia a dúfam, že nebude prihlúple trápne ticho