Keď tak nad tým rozmýšľam, mám len jednu skupinu ľudí, ktorí ma neustále zachraňujú.Aj dnes ma dávali dokopy.Vlastne je to jedna rodina-naši najlepší rodinní priatelia.Paradoxom je,že pred nimi "kydám" na domácu situáciu a 30 minút na to, prídu moji rodičia a rozprávajú sa s nimi.Ale viem, že u nich mám všetko v bezpečí. Moja emočná banka. Fakt, sú to jediní štyria ľudia na svete tohto druhu v mojom živote.
Je mi jasné, že v živote sú ťažké chvíle, a že ľudia sú zradcovské svine, ale prečo ma musia sklamať vždy naraz?v to isté obdobie??Myslím, že je to maximálne nefér.Tak potrebujem jedného človeka,jedného jediného, ktorý by bol ochotný spraviť všetko pre to, aby mi bolo dobre. Niekoho kto by ma nútil usmiať sa, objal by ma keby mi bolo zle, dokázal by so mnou rozprávať o všetkom. Od nových topánok až po svetový mier.Mohol by si ma privlastňovať koľko by chcel, mne by to neprekážalo. Nie som človek, ktorý k šťastiu potrebuje neskutočnú voľnosť.
Tak na záver sa vrátim k úvodu.Trápi ma jedna otázka.Ako sa má mladý človek vyvíjať v takomto prostredí?Dobre,ja už sa nejako dovyvíjam, ale čo moji mladší súrodenci?Ešte tak o 2 roky mladšia sestra to zvládne, prejde tým so mnou, prejdeme tým spolu.Ale čo tí naši dvaja 5 roční krpci? Budú z nich zakomplexované sebecké svine? Alebo introvertní ustráchaní čudáci? Bojím sa o nich.Ale čo tu človek môže niečo nahlas vysloviť??Nič!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár