Zobudil ma hlas ktorý kričal moje meno.
,,John ... John zobuď sa !"
Bol to hlas môjho šéfa. Kľačal nado mnou a hneď ako som otvoril oči spýtal sa ma :
,,Čo sa stalo a prečo ste celý od krvi ?"
Bolesť ktorú som cítil na krku mi nedovolila usporiadať myšlienky a pripomenúť si čo sa stalo. Na šéfovú otázku som odpovedal neisto .
,,Neviem čo sa stalo , asi som spadol a zranil sa."
Pri týchto slovách som sa snažil spomenúť si čo sa vlastne stalo. Vracali sa mi spomienky ale keby som povedal čo sa mi skutočne stalo že ma uhryzlo niečo alebo niekto vypadal by som ako blázon.
Pri mojom premýšľaní ma prerušil šéf slovami :
,,Idem zavolať pomoc nech vás odvezieme k doktorovi, to zranenie vypadá vážne."
Pálčivá bolesť ktorú som cítil na krku bola neznesiteľná ale postupne odchádzala.
Našťastie šéf aj z troma chlapmi bol rýchlo späť.
Ako sme vychádzali von zo skladu cítil som sa strašne slabo a ranné slnko ktoré práve vychádzalo mi pripadalo strašne odpudzujúco a oslabilo ma ešte viac. Našťastie ma naložili ma do koča v ktorom bola tma ktorá mi akoby dodávala silu. Koč nás odviezol k doktorovi menom Steew Schtrasenberg.
Keď sme prišli k doktorovi hneď si ma obzrel a spýtal sa ma :
,,Ako sa vám stalo to zranenie na krku ? Čo spôsobilo tie dve krvavé vbodnutia ?
Z neistotou som mu odpovedal.
,,Neviem bola tma nič som nevidel."
,,Tie bodnutia vypadajú ako od nejakého zvieraťa. Tu máte lieky proti bolesti a hojivú masť."
Návšteva u tohto doktora ubehla dosť rýchlo, našťastie. Túžil som iba po jednom ,aby som bol doma a išiel spať pretože moja únava bola taká silná že som už ani nemohol stáť na nohách.
Koč ktorým ma dopravili k doktorovi ma doviezol aj domov.
Šéfové posledné slová zneli :
,,Ak budete niečo potrebovať môžete sa na mňa spoľahnúť."
Šéfa som už poznal dosť dlhý čas a jeho presvedčivé slová neboli také pravdivé ako sa na prvý okamih mohlo zdať , takže som iba pokýval hlavou a išiel som dnu do môjho skromného domu.
Otvoril som vchodové dvere a ako prvé ma privítali slová mojej manželky Lily.
,,Kde si bol ? Strašne som sa o teba bála."
Moje zranenie som si zakrýval golierom kabáta a naklonil som sa k Lily .
Pobozkal som ju ako nikdy predtým , dlhý a vášnivý bozk povedal za mňa všetko.
,,Musím si ísť ľahnúť." Povedal som, a otočil som sa k schodom ktoré viedli do našej spálne , pomaly som kráčal a cítil som Lilyn pohľad ako ma páli do chrbta .
Tušila že sa niečo stalo ale videla že som unavený tak ma nechala ísť ...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sprejerka01
18. 11.novembra 2010 19:06
to be continue
Napíš svoj komentár