Je chladný, daždivý jesenný deň. Vhlave sa mi prehráva len včerajší zážitok. Včera ma prvý krát pobozkal. Bolo to neopísateľne krásne. Kamaráti sa na nás len zvedavo otočili a pousmiali sa. Potom sa jeho nádherne prenikavo zelené oči zahľadeli do tých mojich a objal ma, že už musí ísť. Keď odišiel kamarátka s užasnutým výrazom pribehla ku mne a silno ma objala. Bola som v tej chvíli nevýslovne šťastná. Mala som v tom momente všetko a nič mi nechýbalo a nechcela som si pripustiť, že všetko sa raz končí ...
Bola som tak zamyslená, že som skoro zabudla vystúpiť z autobusu. Dnes zas otravný deň v škole. Aspoň, že je piatok. Prišla som do triedy a zvalila som sa na stoličku. Niki, moja spolusediaca, sa na mňa pozrela skúmavým okom-"Vieš marketing? Nechceš ísť odpovedať?" Myslím, že na odpoveď jej stačil môj užasnutý pohľad a moje zdvihnuté obočie. Obidve sme sa rozosmiali a začala som jej opisovať včerajší zážitok. Pozrela na mňa s vyvalenými očami a otvorenými ústami a zmohla sa len na-"To myslíš vážne??? Ale tak po roku zaľúbenia, už bolo na čase!" a uškrnula sa na mňa. Ja som jej s úsmevom iba prikývla. Silno som ju objala a znovu tu bol ten pocit čo včera - nič mi nechýba a žiadna myšlienka, že nič netrvá večne. Úplná rozprávka. Deň v škole mi ubehol veľmi rýchlo.
"Ideš dnes za Lubošom?" spýtala sa ma Niki už v autobuse. "Hej, ale až večer snm idem von. Neskočíme niekam zatiaľ?" "Nemôžem, idem po brata," a prevrátila oči. "Dobre, tak v pondelok v škole, maj sa," a vystúpila som z autobusu. Myslela som na to, čo bude dnes. Čo keď sa len unáhlil včera večer? Čo keď to ľutuje? Áno, jasné. Zas tie moje typické predčasné katastrofické scenáre.
Do večera sa mi čas neuveriteľne vliekol, keď mi zrazu zvoní telefón. Je to Luboš-"Ahoj, vonku strašne prší, nepôjdeme k nám?" "Jasné, môžeme za dvadsať minút som u teba!" "Fajn, čakám ťa, ahoj."
Zazvonila som pri jeho dverách a tŕpla, čo bude. Otvoril mi vysmiaty Luboš a hneď vo dverách ma pobozkal, šepol, ako som mu chýbala a pozval ma ďalej. Okamžite ku mne dobehla jeho sestra a začala si ma zvedavo obzerať. "Ahoj, ja som Denisa, Lubošova sestra," povedala z úsmevom a podala mi ruku. Vyzerala byť veľmi milá a priateľská. Prišla som za Lubošom do izby. Bola obrovská. Na posteli sa mu vyvaľovala krásna čierna mačka. "To je Ebbie," pohladkal ju po hlave a usmial sa na mňa. Urobila som si vedľa nej pohodlie kým mi Luboš priniesol pohár vody. Ľahol si ku mne a rozprávali sme sa dobré tri hodiny, ktoré som si vôbec neuvedomila. Bolo mi sním krásne a nechcela som odísť ...
A takto krásne nám bolo presne pol roka. Boli sme spolu takmer každý deň a každý nám mohol závidieť. Avšak až na ten jeden deň. Na ten jeden otrasný deň. Ten deň sa začal úplne normálne. Ráno ma zobudila SMS od Luboša, že dnes nejde do školy tak po škole príde pre mňa. Celý deň som sa na neho tešila, takže deň mi ubehol v celku dosť rýchlo. Keď zaznelo posledné zvonenie z triedy som vyletela ako víchor a už z okna som vykúkala Luboša, ale nevidela som ho. Keď som vyšla zo školy ešte tam nebol. Prišlo mi to zvláštne a nemala som z toho dobrý pocit. Povedala som si, že chvíľu počkám, že mu nebudem hneď vyvolávať. Možno sa zasekol niekde v zápche alebo sa zdržal doma. Prešlo pätnásť minút a Luboša nikde. Tak som sa rozhodla zavolať mu. Nechala som to zvoniť čo najdlhšie ale nezdvíhal mi to. Skúšam raz, dvakrát, trikrát. Nič. Skúsim zavolať Denise. Zdvihla mi to na prvýkrát a ozvala sa mi veľmi zvláštnym ba priam až zúfalým hlasom. "Ahoj Deni, nevieš kde je Luboš? Mali sme sa stretnúť pred dvadsiatimi minútami pred školou a jeho nikde. Ani telefón mi neberie." Denisa smrkla do telefónu a ja som v tom momente vedela, že je zle. "Luboš je v nemocnici." Akoby ma bolo obarilo. Stála som na mieste bez pohnutia. Ruky sa mi začali triasť a do očí mi vhŕkli slzy. Chvíľu som sa cítila ako kameň hodený do vody - sama, opustená, bezradná a bezmocná. Zlá predtucha ma ťahala ku dnu. "Čo je sním?!! Čo sa mu stalo?!" Hlas mi preskakoval a po lícach mi stekali slzy horúce ako plamene. "Mal haváriu. Nedali mu na križovatke prednosť," oznámila mi s plačom, "ale mal by byť v poriadku, ale teraz je vo vážnom stave." Viac som nepotrebovala počuť a letela som za ním. Chodbami nemocnice som letela ako o život a ľudia sa za mnou len obzerali a pohoršene krútili hlavami. Lekár na chodbe mi podrobne opísal Lubošov stav. Už je pri vedomí a bude v poriadku. S obrovským výdychom som sa popri stene zrútila na zem a strašne som sa rozplakala. Na konci chodby vidím postavu, ktorá sa pomalými krokmi blíži ku mne. Viem, že je to Denisa. Postavila som sa a silno som ju objala. Utrela mi slzy zo slovami - "Posledná izba. Vpravo. Už ťa čaká," a cez slzy sa na mňa usmiala. Rozbehla som sa po chodbe a potichu som otvorila dvere. Lubošove oči sa do mňa vpili. Podišla som k nemu sa objala som ho a znovu som sa rozplakala. "Strašne som sa bála," povedala som mu so vzlykmi. "Budem v poriadku, to je dôležité. Milujem ťa," povedal a jemne ma pobozkal. Jeho láska ma opíjala ako alkohol. V tej chvíli som si uvedomila ako neskutočne veľa pre mňa znamená a zo všetkého najviac som si želala aby som sa už nikdy v živote nemusela o niekoho tak strašne báť. Luboš sa zo svojich zranení rýchlo vyliečil a znova ruka v ruke kráčame našimi životmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár