Pes v núdzi-skutočný príbeh

Darko a ešte jeden havko menom Belko žili, ako šteniatka na družstve, tam ich však nik nechcel a tak sa rozhodli zastreliť ich. No jednému dievčaťu ich prišlo lúto a vzala si ich domov. A keď si už havovia povedali, že im bude len lepšie, zaniesla ich k jednému pánovi, kde vtedy bývala. Daro a Belko ako asi pol ročné šteniatka uviazal...i na reťaz. Pred búdu dostali hrniec. niekto by si povedal, no čo, ale aspoň žijú, no Daro a Belko veľa krát za svoj ďalší život oľutovali, že sa ich trápenie neskončilo už vtedy v rannom dectve, veľa krát mysleli na to, aké by to bolo, keby vtedy niekto stlačil spúšť a oni nemuseli zažívať to čo prišlo po tom, to čo sa najskôr tvárilo, ako záchrana a vykúpenie z pekla. Každé ráno ich majiteľ, chodil kŕmiť prasiatka a to bolo jadro a svetlá chvíľka ich života, vtedy im totiž trošku odlial z pomyjí, ktoré niesol prasiatkam a na tento moment vždy čakali, ako na Vianoce. Daro a Belko nikdy nepoznali mäso, či granule, alebo niečo podobné za svoj život papali, len vodu z pomyjí. Každé ráno keď sa Daro prebudil pociťoval bolesť, boleli ho nohy a všetky kosti, no po čase si na tú bolesť zvykol a prišlo mu to úplne normálne, že sa mu kosti derú von a keďže spáva na tvrdom podklade, preležaniny mu krvácajú. Belko bol na tom podobne, no tie preležaniny nemal, keďže ho chránila aspoň dlhšia srsť a to bolo jeho jediné plus, no nie vždy, keďže nebolo jasné, že je tak chudučký, ako Daro a skoro v tom pekle ostal. Každé ráno si Darko želal, aby to už skončilo už nevládal, už nechcel žiť, nemal už prečo žiť, jeho život už bolo len jedno veľké utrpenie. Na toto všetko sa nemohla pozerať jedna pani zo susedstva a zavolala, aby sme sa prišli pozrieť. Keď sme prišli neverili sme vlastným očiam. Darko a Belko na nás kukali, ako na zjavenie, nám sa vtlačili slzy do očí a museli sme sa premáhať, aby ich majiteľ nič nezbadal. Darko sa mi zadíval do očí a v ten moment som mu sľúbila, že bez neho sa nikam nepohnem, neviem či to pochopil, ale vtedy si sadkal a nespustil nás z očí, neviem na čo myslel, ale keď som ho odviazala z jeho okolo ročného žalára ten pohlaď čo mi venoval, ten sa nedá opísať, bol neskutočný, krásny a bola v nom aj maličká ,veľmi maličká, ale bola iskra nádeje a šťastia. (pre tieto momenty robíme to čo robíme) Dara som vzala na vodítko a on nesmelým krokom vykročil, nevedel kam, ale bolo mu to jedno, všetko by bolo lepšie, ako jeho doterajší život. Keď už bol Darko v aute a užíval si mäkkú sedačku, Belko bol stále na dvore a nechápal prečo Daro odchádza a necháva ho tam samého. Pozeral na nás tak úpenlivo, že nám to nedalo a museli sme ho ísť aspoň pohladkať, keďže sa Belka majiteľ nechcel vzdať. Keď sme ho chytili padla nám sánka a jediný náš vyčítaví pohlaď toho netvora presvedčil a Belka nám odovzdal. Takto sme sa šťastné, že sú konečne v bezpečí vybrali k veterinárovi. Ten bohužiaľ skonštatoval, že Darko a Belko potrebujú nadpriemernú opateru, čo im my až v takej miere nemôžeme dať. Nadpriemerná opatera spočíva, hlavne v tom, že Darko a Belko potrebujú papať v menších množstvách viac krát denne a nie len dva krát za deň, ako my chodíme ku psom. Vezme si niekto hlavne Darka do dočasnej? Potreboval by teplo, bolo by dobré, aby nebol vonku v búde, keď už ide zima a spával na mäkkom podklade a samozrejme dostával papať viac krát za deň. Presvedčí niekto Darka, že my ľudia nie sme len tyrani a vieme aj pohladiť a že žiť sa oplatí? Aj Darko a Belko by chceli zažiť naháňačky a aportovanie loptičky, či pohladenie majiteľa. Prosím pomôžte mu a on sa vám odvďačí nádherným pohľadom, ten pohlaď zahrieva srdce. Darko už svoj boj do polovice vyhral a našiel si neuveriteľne nádherný domov, pomôže niekto aj Belkovi, aby svoj boj života vyhral a mohol v teple rodiny pomaličky priberať?

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu