Escape from my life (1) : Začiatok konca

Deň pred Vianocami.
Bolo chladno,kam ste sa obzreli samý sneh.
Keď som prechádzala zasneženým námestím,ponorená do svojich myšlienok zrazu som na nohách pocítila príjemné tepl bzrela som sa a zistila,že teplo sálajúce na moju pokožku prichádzalo z miestnej kaviarničky s cukrovinkami.Pozrela som sa cez výklad dnu - nikto tam nebol,teda až na starú predavačku,ktorá by mi mohla byť babičkou. Vyhovovalo mi to,pretože som nemala rada,keď na mňa ľudia zízali.
Vošla som dnu. Nos mi omámila vôňa horúcej nefalšovanej čokolády.Obzrela som sa.Cukráreň bola zariadená staromódne - akoby z 19.storočia, ale pritom vkusne.
Keď som si chcela sadnúť predavačka a asi aj majiteľka obchodu si zamrmlala niečo popod nos a opýtala sa: "To je ale chladno...nemáš chuť na niečo teplé?".Žiaľ,chuť som mala na všetko,len som sa musela krotiť.Našla som pár drobných a vytiahla si ich z vrecka môjho čierneho kabáta.Mala som chuť na karamelový koláč."Hmm...áno,dala by som si - " ,ani som nestihla odpovedať : "-horúcu čokoládu" .
Chcela som niečo namietnuť,no známy "úškľab milej babičky"mi v tom zabránil.Väčšinou s nikým neprehovorím,ale veľmi som sa k nej chcela ozvať - ani neviem prečo.
"Nemali by ste mať zatvorené? Je deň pred Vianocami..." prehodila som akoby mimochodom.
"No, ja som tu pre to,aby som zachraňovala pocestných pred umrznutím" a žmurkla na mňa.Povzdychla si.
"Už to je.Ochutnaj." - povedala ustarostene a podala mi hrnček.
Ovoňala som.Do nosa som vdýchla najrôznejšie vône druhov čokolád,škorice,šľahačky.Povzdychla som si,keď som si začala odpíjať.Zazvonil mi mobil. Mama.
"Je to vynikajúce.Ale už musím ísť.Koľko to bude?".
"Sú sviatky.Už choď." .Keď som vychádzala zamkla obchod.
Akoby som nebola dosť natešená,že som nemusela platiť za čokoládu,tak cestou domov som videla krásneho chalana.Čierne havranie vlasy,kroré obopínali hranatú sánku sa dokonale hodili k nebesky modrým očiam medzi rovným nosom. Zbadal,ako sa na ňho dívam.Zdvihol jedno dokonale vytvarované obočie ,ktoré bolo taktiež čierne a medzi perami sa objavil nepatrný náznak úsmevu.Prezrela som si ho podrobnejšie.Mal na sebe kabát , pod ním moderný pulóver ,nohavice a staré topánky,ktoré na ňom vyzerali aj tak skvele.Samozrejme,všetko v čiernom.

Doma
"Ahoj..." pozdravila som mamu a zavesila si kabát na vešiak pri zrkadle.Ešte stále som mala na jazyku chuť čokolády a dojem akoby som prišla do iného sveta.Do minulosti.
"Skvelé.Aspoň mi pomôžeš.Nemám rada,keď sa potuluješ sama.Okrem toho skoč ku Kati spýtať kde je Diana." - odvetila a odbehla vybrať perníčky.
Fajn.Ten pocit ,že som v minulosti v inom storočí,ktorá mi spôsobila kaviareň je už nenávratne preč. Už mám 15. Diana (moja sestra) je o 2 roky staršia a ona sa ani nestará kde je.U kamarátky.Jasné...ja dobre viem,že je pri Rolandovi (jej priateľovi) . Obula som si moje hnedé semišové čižmy v štýle "kanady" a rozbehla som sa o 4 poschodia vyššie - ku Kati.Tak strašne nenávidím výťahy.
Zaklopala som.Nič.Opäť som zaklopala.Opäť nič.Začala som pomaly a tíško búchať.Zadívala som sa na obraz povesený na stene chodby.Po každej pol minúte som búchanie zdôrazňovala.
"Ale no táák...halóó!" - a zamrnčala som.
Stále som sa dívala na obraz a búchala.Dvere sa otvorili ,no ja som si to nevšimla.Najsilnejší buch schytal chalan ,ktorý otvoril dvere.Nepoznala som ho.
O Môj Bože!!! To bol ten chalan ,ktorého som stretla cestou domov.Ten fešák.Nie,len to nie!Ostala som stáť ako obarená.
"Ouach.Ty máš teda silu."-zasmial sa,keď vstával z podlahy bytu.Jeho smiech bol taký krásny ako zvon.Celý bol krásny.
"Ja som Roman.A ty?"-opýtal sa,keď sa postavil a natiahol ku mne ruku.Usmial sa.Teraz som už nemala som šancu spamätať sa.Stále som tam stála ako nosný stĺp.
"No dobre.Tak asi hľadáš sestru.Idem ju zavolať.", a odišiel preč.
Konečne som sa spamätala.Cítila som ako sa červenám.
O-ou.Prišla sestra.Rýchlo holka,spamätaj sa!-pomyslela som si.
"Jéžiš ségra ,čo blbneš?"-na to sa rozosmiala.
"Ehm..mama ťa zháňa,poď už.",chcela som zakryť moje červenanie.
"Teráz?No dobré.Chalani!Poďte sém."
Len to nie.Rýchlo musím odísť.
"Vieš čo?Ja už musím fakt na záchod.Príď.Ja musím ,inak to nestihnem.Ponáhľaj sa.",rýchlo som sa rozbehla k nášmu bytu.Rýchlo som zavrela dvere a celá zadychčaná som sa o nich oprela celým telom.Ruky ,nohy roztiahnuté-akoby som chcela zabrániť,aby do bytu ešte niekto vstúpil.To bolo teda trápne.

Cez sviatky sa nič zaujímavé nestalo.Proste rutina.Ja som dostala na Vianoce knihy a oblečenie a moja sestra? neviem kde mám začať.Istú zásluhu na tom má Roland.Kúpil jej retiazku,hodinky,plyšákov,najvychytenejšie módne trendy.Od rodičov make-upu toľko,žeby to vystačilo Paris Hilton na 4 roky.Ja som rodičom dala poukaz na Wellness na ktorý som makala 6 mesiacov.Sestre som dala poukaz do Drogery Market na kozmetiku v hodnote 35€ .Zdá sa to málo? Pre ňu určite! Pôvodne som jej chcela dať niečo praktickejšie,no poznám ju.A rok driny pre rodinu je za mnou.Na budúci rok už budem makať na seba.
"Miška?Všimla som si ako si sa tvárila,keď si uvidela Romana.Je to môj kamoš.Nechceš jeho číslo?",rozosmiala sa.Takže ona neprestane zapárať ani teraz? Dobre vie,že v tomto som riadny zbabelec.
"Dianka...nechaj si tie žarty."-osekla som jej.Samozrejme,mám ju rada ,ale neverím,žeby o mňa nejaký chalan stál.Nie to ešte Roman.Taký pekný chalan.
"Vážne,pýtal sa na teba.Asi si mu padla do oka."
"No jasné.Vieš čo? nechceš radšej ešte perník?"
"Fajn.Tak si ho nechaj ujsť.Ale ja nežartujem."
Už-už som chcela povedať: "Daj mi to číslo ,inak to už nevydržím",no mama ma predbehla.
"Dievčatá,ide krásny film o krasokorčuľovaní.Poďte si ho pozrieť so mnou.",mama miluje krasokorčuľovanie,no mňa ani trochu neláka,možno pre to,že sú tam samé štíhle krásne dievčatá.
"Na chvíľu sa pozriem na net a prídem",odvetila som.

Zapla som si svôj účet.Pár správ od kamošiek a správa od...Romana? Čože? Nie,nie.Určite mám vidiny! Otvorila som ju:
"Ahoj Miška.Asi ma nepoznáš,no zrazila si ma k zemi ...nechceš si pokecať?".
Odpísala som:
"Ahoj Roman.Prepáč ,nevidela som ťa.Veľmi ma to mrzí .Rada si pokecám " .Ďalšia nová správa.Roman.
"Zastihol som ťa.To je fajn.Tak,ako si sviatkovala?".
A bolo to.Rozbehla sa debata od sviatkov,cez koníčky až ku všetkému možnému.Postupne sme sa zbližovali až sa ma opýtal:
"Nechceš so mnou chodiť?"

Pokračovanie nabudúce...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu