"Čože?" Dočerta! Nedokážem sa ovládnuť!
"Pýtam sa ťa,či so mnou chceš chodiť.Píšeme si už nejakú dobu a myslím,že si skvelá baba "
"Ja si to nemyslím.Ver mi.Ak by si ma spoznal bližšie vedel by si aká som..." ututlávala som.
"Tak mi dovoľ spoznať ťa.."
Nikdy by som nečakala,že chalan ako Roman by sa na mňa pozrel ,nie to ešte pýtal či s ním nechcem chodiť.Napadla mi otázka či sa so mnou len nezahráva.Vždy,keď som sa ráno pozrela do zrkadla videla som len veľké škaredé dievča so smútkom v tvári a túžbou zmeniť sa na krásnu labuť.Žiaľ,toto nie je rozprávka.Toto je realita.Nad jeho správou som sa len ironicky pousmiala a pomyslela si: ty nikdy nemôžeš byť môj.
Prišiel čas odpovedať:
"Ale...už si ma videl.Videl si,ako vyzerám!" neovládla som sa.Slzy sa mi tlačili do očí pri spomienke,koľkých sklamaní som sa dočkala.Nechcela som si ani predstaviť,že by som mala prežiť ďalšie.
"Vyzeráš skvele!Videl som dievča,ktoré ma túžbu žiť,niečo veľké vytvoriť!"
Naskytla sa mi ďalšia možnosť.No stále som mala pred očami všetky tie predošlé sklamania.Ale niečo mi hovorilo,aby som to skúsila ešte raz.Jeden,jedinkrát..Poslednýkrát.Povzdychla som si.
"Určite nemáš už priateľku?" opýtala som sa a s úsmevom mu správu poslala.
"Och nie ...čo keby sme sa stretli v utorok? Okolo pol piatej?- teda,ak máš čas "
Wou.Stretko.To ma zaskočilo.Ako to,že som s tým nepočítala? Dnes je sobota.Čo si oblečiem?! Vlastne,to je tá najnepodstatnejšia vec . Och. Určite sa totálne strápnim.No fajn.Ale aspoň bude vedieť,aká som v skutočnosti.
"Jasné."
"Mám prísť po teba? Mohli by sme niekde skočiť "
"Poznám jednu skvelú kaviareň.A mám na teba prosbu "
"Ano?"
"Sestre ani muk ...nemám rada,keď sa mi stará do známostí..aj keď sa poznáte ,bola by som radšej keby to zatiaľ ostalo medzi nami.."
"Len to? Neboj sa Už musím tak pa "
"ahoj"
Keď som videla,ako jeho svetielko vyhasína..Tiskli sa mi slzy do očí...To je fór! Neviem sa dočkať utorka. No z jednej strany to nesmiem až tak prežívať.Čo ak...Nie! Tentokrát to nedovolím .Ak mu nebudem sedieť jeho vec! Zrazu ma zalial pocit totálnej spokojnosti a sebadôvery.
Celý víkend som strávila čítaním knihy Piliere Zeme.Pondelkové dopoludnie som zabila na bicykli.Myslím,že by som sa nemala až tak orientovať na to stretnutie.Z mojich úvah ma vytrhla až sestra.
"Hej Miška!Nechcela by si ísť so mnou?Potrebujem tričko."
"Jasné..A kedy chceš ísť?"
"Zajtra."
"Ehm..a o koľkej?"
"Okolo tej pol jednej.Chcem to stihnúť do piatej.A ty poznáš moje dlhé vyberanie."
Počkať! Veď s Dianou chodí vždy Roland.A s Rolandom Roman.Takže bude so mnou pol hodiny?! Niečo mi tu nesedí.
"Fajn,dohodnuté Didi.Idem na net."
"Ale pohni,lebo potom pôjdem na sekundu ja."
Dianinu sekundu som poznala.Pustili ste ju a nedočkali ste sa konca.Prihlásila som sa.Roman bol tam.Napísala som prvá.
"Ahoj Roman"
"Ahoj som rád,že píšeš.Ani si nedokážeš predstaviť aký som šťastný"
"Hm to som rada.Ale myslím,že zajtra máš ešte plány,tak by sme to mali asi zrušiť."
"Čože? Čo tým myslíš?"
"Noo,Diana vravela,že zajtra sa všetci stretnete..teda ako každý deň,ale proste všetci."
"Och neboj,povedal som jej ,že zajtra neprídem,pretože musím ísť pomôcť otcovi"
"Vážne? Tak to som rada.Teším sa."
"Ja viac."
Moju radosť prerušilo poklepkávanie Dianinej nohy po podlahe.
"Od kedy tu si?" chcela som sa uistiť,že nečítala právy od Romana.
"Sekundu.Ale teraz ma už pusti."
"Jasné počkaj..odhlásim sa."
Na moju rozlúčku som stihla napísať len: "nezabudni ahoj"
No Dianka to už samozrejme videla.To by nebola ona ,keby nezačala vyzvedať.
"Ty si píšeš s Romanom? To som nevedela.."
"No hej..ale je to len také písanie..nemáme sa ani o čom baviť" nedokázala som sa ubrániť úsmevu .
"Idem von .Ahoj" rozlúčila som sa s Dianou a začala vyťahovať telefón.Vytočila som kamošku Zuzku,ktorú som volala Skarlet.Zdvihla.
"Ahoj Skar,tu je Miška.Čo robíš?"
"Nič také.Nechcela by si ísť von?"
"Čítaš mi myšlienky.Čo tak hore?"
Hore - to bol kopec,na ktorý sme chodili už roky. Stála tam aj opustená budova,ktorá kedysi slúžila aj ako skladisko.Teraz tam už nikto nechodil.Okrem toho tam bol perfektný výhľad na všetko,čo vás napadlo.Patril nám.
Celé popoludnie až do večera sme sa rozprávali "hore" .
Domov som prišla o pol deviatej.Môj bežný čas príchodu.Bola som strašne unavená.Vyzliekla som si moje špinavé rifle a zvalila som sa na posteľ.Zaspala som.Zajtra budem mať poriadne kruhy pod očami.Ej háá.To na Romana nezapôsobí.
Ráno ma zobudila sestra.Otvorila som oči.Bolo 12 preč.
"No tak Mišká!Vstávaj!Inak ti nič nekúpim!"
"Hm? Ty mi chceš aj niečo kúpiť?" celá potešená som vstala z postele.
"Áno.Čo by som to bola za sestru.Ešte by si na mňa poslala sociálku" zasmiala sa.
"Haha.No neviem,či za toto sa dá na niekoho poštvať sociálka.."
Ešte stále som bola oblečená v čiernom tričku a spodnom prádle zo včera.Pozrela som si do skrine.Vybrala som si biele rifle,biele body na ktoré som si obliekla oteplený rolák s krátkym rukávom.Nemám najlepší vkus,no teraz ma to netrápilo.Bola som uťahaná.Pri vchode som si obula moje semišové kanady a čierny kabát.
"Pohni si." súrila ma sestra zaviazujúc si šál na uzol.
"Jasné,jasné." Rýchlo som si dala na hlavu čierno bielu sadu šálu a voľnej pletenej čiapky.
"Hmm...vyzeráš dobre." polichotila mi sestra.
"Vážne? no eh ,ďakujem." Pripadalo mi to nezvyčajné,nechválila mi oblečenie často.
Vybrali sme sa po obchodoch.Diana si vybrala tmavomodré tričko,ktoré skvele vyniklo na jej postave.Ja som si mala oblečenia dosť.Nakoniec som Dianu presvečila ,aby mi kúpila semišovú čienu tašku cez plece so strapcami.Hodí sa mi aj do školy.Dnes sme sa nezvyčajne dobre bavili.Naše sesterské vzťahy sa opäť upevnili a zásluhu mala na tom aj moja trpezlivosť,pretože nie každý bol ochotný zabíjať čas pozeraním na moju sestru a hodnotiť jej ako vyzerá 1 až 5 hviezdičkami.
"Fajn to bude asi všetko.Uff.Už je štvrť na päť.Musíme sa ponáhlať." povedala sestra,keď platila pri pokladni.
"Čože?Žartuješ? Rýchlo!" Panebože! Je štvrť! Rýchlo,rýchlo!!
"Hej! Stretko s partiou mám ja,nie ty.." zasmiala sa.
"Ja viem.Ale už radšej poďme.."
"okej.."
Keď sme prišli k našej bytovke čakalo ma prekvapenie.Roman.
"Ahoj.Prepáč,že meškám,veľmi ma to mrzí." snažila som sa zakryť moju paniku.
"Och nevadí. Ideme?" ozval sa jeho zvonitý hlas.Pozrela som na sestru.Ona ten pohľad poznala.Vyjadroval niečo ako: Prosím,teraz nie. Pochopila.Len sa usmiala a kývla na rozlúčku.
"No tak toto pred ňou už nezakryjeme." Rozosmiali sme sa.
Kedže mi Roman nechcel povedať kam ideme cestou sme sa rozprávali o tom ,ako sme trávili víkend . Ako som zistila, obaja sme nemali nič na práci.
"Keby som vedel,že si na seba zoberieš takýto skvelý outfit, oblečiem sa aj ja lepšie" polichotil mi.
"Žartuješ? Nestihla som sa ani prezliecť.Vyzerám hrozne."
"Nie.Mne sa to páči.A veľmi." Usmial sa a ukázal na starodávnu kaviareň "Sme tu."
"Hmm.Moja obľúbená." Roman sa s údivom opýtal:
"Poznáš to tu?"
"No trocha.Bola som tu raz,pred Vianocami.Majú tu skvelú horúcu čokoládu.A je tu aj sympatická predavačka lomené spoločnosť."
"Ak myslíš starú mamu ,tak asi áno.A tou čokoládou dostane každého."
"To je tvoja babka?"
"No áno.Je super."
Vošli sme dnu.Starká nás privítala s úsmevom.
"Roman..a milá dáma z Vianoc"
Sadli sme si za pult.Starká nám naservírovala ľadovú kávu s čokoládou a šľahačkou.Aj napriek zime bola skvelá.Zapojili sme sa do debaty.Všetci traja.Keď odišla do hornej časti Roman sa ku mne ozval.
"Mám ešte jedno miesto,ktoré by som ti chcel ukázať."
"Rada sa pozriem."
Vstali sme.Keď sme vychádzali chytil ma za ruku.Usmiala som sa.Až teraz som si všimla ,že ho prevyšujem asi o 3 cm.Prišlo mi to trápne.Tie myšlienky mi ale vypudil z hlavy jeho hlas.
"Je zima."
"Áno." Ešte silnejšie som si vryla prsty do jeho.Zamyslela som sa.Často som sa prirovnávala k ostatným dievčatám.Oproti mne boli vždy chudšie,nižšie a krajšie.A samozrejme,povahovo vyspelejšie.Musela som sa ho to opýtať.Musela.
"Viem,že to bude znieť čudne,ale prečo to robíš?"
"Prečo robím čo?" odmlčal sa. "Dobre opýtaš sa ma to neskôr..Myslím,že sa ti tu bude páčiť."
Rozhľadela som sa okolo seba.Boli sme v parku.Kruh parku obklopovali obróvske zasnežené stromy.V strede bola veľká ľadová socha,ktorá pripomínala tancujúceho anjela.Okolo boli staré drevené lavičky,no stále udržiavané v dobrom stave.Bolo tam tak krásne ,že som stratila reč.Na toto sa dalo povedať len jedno.
"Wau.."
"Ja viem.Zajtra to tu dokončia,tak to už nebude prístupné smrteľníkom." zasmial sa. "Tak čo si sa ma to chcela opýtať?"
Zamyslela som sa.Mám sa ho to opýtať? Ale musím poznať odpoveď.
"Prečo to robíš?"
"To si sa už pýtala,ale stále nechápem." usmial sa.
"Noo..Vážne sa ti páčim?"
"A robil by som to,ak by nie?Nepatrím k tým chlapcom,ktorý chcú dievča len využiť.."
"Ešte stále mi to pripadá...-"
Skočil mi do reči: "..-zvláštne? Hah..aj mne." .
"Ale je tu toľko krajších dievčat."
"Ktoré sú zúfalé a nevyliečiteľne nešťastné.Ako si si všimla ani ja nie som ten najkrajší borec na svete.Ale som to ja."
Nastala chvíľka ticha.Obaja sme sa na seba zadívali.Poznáme sa sotva mesiac..A už sme si takto sadli.Neuveriteľné.
Naklonili sme sa k sebe.Zrazu ma prepadla moja dobre známa panika.Uhla som pohľadom.Zbadal to.
"Stalo sa niečo?"
Bože len to nie.Teraz nie.No nemám na výber.Musím mu to povedať.Prosím,nech to zvládne a nesmeje sa mi!!
"No vieš..ja som sa ešte.."
"Ty si ešte nemala priateľa?"
A je to tu.Prepadnem sa.Je so mnou ááámen!Vo vnútri ma žrala panika a trápne pocity.Na vonok som bola v pohode.Aspoň zatiaľ.
"Nie" priznala som sa.
"Ako je to možné?..to ide fakt len o toto?Povedz,že žartuješ!" rozosmial sa.Aspoň on.Mne to stále pripadalo trápne.
Zamračila som sa na ňho a prekrížila ruky.No kútiky úst už hovorili svoje.
"No dobre ,veď sa nič nedeje.." ešte stále sa smial. "Poď.Ukážem ti ako na to." .Pritiahol si ma k sebe. Zakolísali sme sa. Pomaly sme sa k sebe priblížili. Naše pery sa spojili v jedno...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
ypit
31. 7.júla 2011 17:43
Dokelu, Kristína, to je úplne úžasné! A tak že každý deň napíšeš nové, nie že budem týždeň čakať na dalšiu časť. Už aj začni písať, je to skveléééé !!!!!!!! A myslím to uprimne, žiadna kritika
2
Aj mne sa to páči ale nemuselo by to byt také dlhé dávaj to na viac častí pretože takto je to také...nepriehladné inak chválim!
4
Hej, menej častí by bolo lepšie to som ti tiež chcela povedať a ináč ked ti niekto napíše koment a ty mu chceš odpovedať tu to nie je ako na FB.. musíš si niekoho označiť, napr.
@christina95 a tak niečo píšeš..inak si ten užívateľ nevšimne že je to prenho
@christina95 a tak niečo píšeš..inak si ten užívateľ nevšimne že je to prenho
7
Idem na ˇ%dalšiu časť a čim skor pridaj dalej lebo tie zaostale pribehy tam od inych ma už nudia!
Napíš svoj komentár