Túto časť som rozdelila na dve ,pretože vraj je to dlhé
Prajem príjemné čítanie - aby vás nikto nevyhadzoval z PC ako mňa
...
Od okamihu,keď ma Roman pobozkal som nedokázala myslieť na nič iné.Myslela som na ňho dňom aj nocou.On takisto.Trávili sme spolu celé dni.Z myšlienok o ňom ma vytrhol zvoniaci telefón.Roman.Usmiala som sa.
"Ahoj..hádaj kto tam je?" ozval sa jeho zamatovo hladký hlas.
"Zlý bubák!" zasmiala som sa.On tiež.Mal rád,keď som žartovala.
"Zlý bubák?..hmm...počkaj zdá sa mi,že niekto zvonil.."
Už-už som chcela povedať,že nie,ale v tom sa ozvalo hlasné cinknutie nášho bytového zvončeka.Išla som otvoriť.
Stál tam s mobilom v ruke,opretý o rám dverí a usmieval sa.Na sebe mal čierny kabát,tmavomodré tričko a džíny.
"Ahoj..čo tu robíš?" opýtala som sa s údivom.
"Nemôžem prísť k svojej priateľke?" usmial sa ,ovinul si ruky okolo môjho tela a dal mi bozk.Pokračoval od pier až ku krku.Naskočili mi zimomriavky.Pritisla som si ho k sebe a zahrabala mu svoju tvár na jeho plece.
"Máš čas?Mohli by sme niečo podniknúť." navrhol.
Odtisla som sa od neho.
"Čo máš na mysli?"
"Nič.Len tak sa potulovať.Chýbala si mi.Nevidel som ťa už..o 15 minút to bude 10 hodín.Ako to povedať.Si moja droga."
"A ty moja..Poď dnu.Zatiaľ sa oblečiem."
"Chcel by som ťa zoznámiť s Jankou."
"Kto je Janka?" zastavila som sa pri prahu.
"Stará kamoška..ale neboj.Tebe konkurenciu robiť nemôže!" ubezpečoval ma.Usmiala som sa.
"Som hotová o..-"
"-o pár minút,ja viem." skočil mi do reči.
Vošli sme dnu.Obliekla som si džíny,biele tričko a čierny kabát. Pozrela som sa do zrkadla.Hrozné.Skombinovala som to s čierno-bielymi doplnkami - čiapkou,šálom a rukavicami.To je už lepšie.
"Hm..vyzeráš skvele." zalichotil mi Roman.
"Ďakujem.Ani ty nevyzeráš zle.Vlastne.Vyzeráš na zahryznutie."
Obula som si moje povestné semišky a vyrazila s Romanom.
Cestou sme sa rozprávali o Janke.Rozpovedal mi,ako sa spoznali.
Dorazili sme.Stáli sme pred klubovňou.
Povzdychla som si.Chytili sme sa za ruky a vykročili k dverám.
Skôr ako som stihla zazvoniť,dvere sa otvorili a uvítalo nás jedno dievča: "Ahoj! Ja som Janka. Ty musíš byť Miška.Roman,veľmi si mi chýbal..".
Tak toto je ona? Wáu...krajšiu babu som v živote nevidela.Tvár Rihanny,postava modelky.Dlhé blond vlasy jej priliehali po bokoch tváre.Krátke hodvábne šaty tmavej až čiernej farby,pod ktorými boli priesvitné čierne pančuchy dokonale sedeli k tmavým topánkam na vysokom opätku.Vyzerala úžasne.Cítila som sa pri nej tak škaredá,bezvýznamná.
Spamätala som sa,prestala na ňu pozerať, podala som jej ruku a nechýbal ani symbolický dievčenský bozk na líce.
"Dievčatá,musím vás na chvíľu opustiť..vydržíte tu?" Roman ani nečakal na odpoveď a odišiel.
"Tak..odkiaľ sa s Romanom poznáš?" začala som.
"Pred rokmi sme spolu chodili.."
"Vážne? Nič mi o tom nepovedal.."
"Zaslúži si lepšie dievča ako som ja." V jej tvári bolo vidieť smútok.
"Ale nie.Ja tiež nie som Miss World .Povahou,ani postavou....A čo sa vlastne stalo?"
"Páčil sa mi druhý.Náhodou ma pobozkal,on to videl a..koniec poznáš."
"Veď sa to muselo nejak vysvetliť! Neverím,že by Roman niečomu takému uveril a nevypočul si ťa.." namietla som.
"Čo už.Teraz je to už aj tak jedno.Má teba."
V jej očiach som videla,že na neho nedokázala zabudnúť.
Nastala chvíľa ticha.Mlčky sme tam sedeli.
Ticho prerušil až Roman,ktorý k nám prišiel aj s chalanom ,ktorého volali Sany.Vraj preto,že si myslí,že je okúzľujúci ako slnko.Teda...
"Ahojte dievčatá!" pozdravil sa hlasno,keď nás uvidel.
Pozrela som sa naň.Blond vlasy ostrihané na ježka ,ktoré sedeli na oválnej tvári sa dokonale hodili k hnedým očiam,medzi ktorými bol rovný nos a úzke pery.Na sebe mal biely kabát,ktorý si hneď zavesil.Ostala na ňom károvaná košeľa kombinovaná zelenou a čiernou a vyčuchané rifle.
"Čau." odzdravila sa Janka a odpila si z teplého čaju.
Prišiel ku mne.Postavila som sa a nahodila priateľský úsmev.
"Ahoj,typujem,že ty si Miška!Ja som Sany.Nie ten Šani z reklamy,ale Sunny.." zasmiali sme sa.
"Teší ma.."
"Som fajn?"
"Si fajn!" zažartovali sme.
Zvyšok dňa sme sa s Romanom rozdelili.Musel niekde ísť.Ostala som so Sunnym.
"Tak...Ako ste sa zoznámili s Romanom?" opýtal sa.
"No ani neviem kde začať.Prvýkrát sme sa videli pred kaviarňou jeho babky.Neskôr som ho zrazila k zemi u Rolanda.Teda..Roland je priateľ mojej sestry.Tam sme sa asi zoznámili.Ale stretnutie sme si dali až po niekoľkých týždňoch písania,kde sme sa zoznámili na internete."
"Hah.To je ako z nejakej modernej telenovely.Stále o tebe rozprával.Som rád,že si konečne našiel babu.Vlastne,nie žeby si bola hocijaká baba,ale Romana si nezaslúži hocijaká.Nijaká,ktorá by ho podviedla..asi vieš na koho narážam."
"Myslíš Janku? Veď ju nasilu pobozkal ten chlapec,ktorému sa páčila a Roman si to vysvetlil po svojom,nie?"
"To je jej verzia.V skutočnosti s ním randila skoro od začiatku vzťahu s Romanom.A o tom bozku..nenechaj sa ňou zmiasť.Všetci ju dobre poznáme.Ani neviem čo tu robí." sarkasticky sa zasmial.
"Nemôžem tomu uveriť.Vyzerala tak...-"
"- falošne."
"Hm..musím nachvíľku na WC,tak počkaj."
"Okej.Chceš niečo na pitie?"
"Dobre,vďaka."
Vstala som od stola a vyrazila k záchodom.Zadívala som sa cez okno.Bolo tu tak nádherne.Poobzerala som sa.Stromy pokryté snehom sa dokonale leskli vo svetle zapadajúceho slnka.Tak tu by bol krásny domov..
Uvidela som Romana...S kým to je?Počkať. Veď to je Janka.Ale..oni...oni sa bozkávajú! Srdce mi akoby zovreli kliešte.V hrdle sa mi urobil knedlík.Oči mi zaliali slzy.Nie! Roman!
Vybehla som von a Sany sa za mnou rozbehol. Tiež uvidel tú hrôzu. Ostala som stáť v strede cesty. Roman ma uvidel. Odtrhol sa . Neuniesla som to. Slzy mi stekali po tvári ako vodopád. Musela som ísť preč! Musela! Rozbehla som sa. Nevedela som kam ísť. Bežala som k zamrznutej rieke. Prejdem cez ten drevený most! Potom to mám domov len kúsok. Otočila som sa.Nik. Nikto ...
Cez zaslzené oči som videla len málo. Chcem byť doma. Prečo mi to urobil? Nie som dosť dobrá? Asi nie. Vlastne...nechcem ísť domov.Už nie. Nemám dôvod tam ísť. Nik ma tam nečaká. Mama je v práci. Diana pri priateľovi. Pri jej vernom priateľovi,ktorý ju miluje .
Nevládzem...než som sa spamätala,stála som v strede mosta. Podlomili sa mi kolená . Nevládzem . Chytila som sa zábradlia. Musím sa oprieť. Stále sa mi premietala v hlave scéna s Janou a Romanom. Ako mi to mohol urobiť ? Ako ?
Čosi som počula. Otočila som sa. Roman ku mne behal. Musím ísť.Nechcem ho vidieť. Pozbierala som všetky sily a rozbehla sa na koniec mostu. O chvíľu ho už nebudem ani počuť. Vydrž ! Musím vydržať! ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár