Každý človek musí nájsť zmysel svojho života. Bez neho je prázdny. Je to ako rozprávka bez zápletky a deja. Na takú rozprávku by sa nik nedíval. A taký život by nemal chcieť žiť nikto z nás. No predsa sa nájdu takí, a nie je ich málo. Ich jediným cieľom, je zapadnúť do skupiny ľudí, a na to, aby zapadli, používajú obmedzené prostriedky napodobňovania. Začnú sa obliekať ako oni, počúvať hudbu ako oni, a v konečnom dôsledku sa začnú správať ako oni. Budú potlačovať svoje skutočné pocity a názory, aby za ne neboli kritizovaní okolím. Začnú sa stávať iba nositeľmi okolitého názoru. Nositeľmi tuctovej hudby a oblečenia. No najhoršie na tom je to, že sa budú cítiť ako originál. Originál ktorý nemá vlastný názor, vlastný štýl, a hlavne zmysel života. To už nie je originálne, ale smutné pretože dnes len málokde nájdete výnimku. Nemajú taký zmysel života, ktorý by ho naozaj niečím naplnil. Budú svoj život len prežívať, a nie ho žiť. Budú žiť tak, aby ich uznávalo okolie, a to čo by robili niekedy s radosťou, by robili len pre potešenie iných, pretože už by to nebolo robené tak, akoby to chceli oni, ale tak ako by to chcelo okolie. Ľudia sú naivní, ak začnú budovať okolie, a nie samých seba. Sú len ďalšou postavičkou medzi postavičkami. Sú osobou medzi osobami. No toto nebolo cieľom Boha, keď im dal vlastný názor a jedinečnosť. Nemajú zle ovplyvňovať a nemajú byť zlom ovplyvniteľnými. Majú byť tým, kým ich Boh stvoril. Ich prvým cieľom života je nájsť dôvod ich žitia a nájsť tých , ktorí sa ukrývajú v ich vnútri. Tých, ktorých sem poslal Boh aby zmenili svet. Každý jeden z nás, je predurčený na to, aby bol osobnosťou. Aby svoju jedinečnosť otvoril iným ale aby ju otváral on. Jedinečnosť jediného jedného človeka, dokáže zmeniť názor minimálne jedného ďalšieho človeka. A tak sa šíri myšlienka aj k ostatným ľuďom. No tú musíme správne prijať. Mnoho vecí v živote človek dostane, ale na to aby ich prijal ich musí najprv spracovať. Veci ktoré by mu boli len dané, a pripravené na prijatie, by uňho nevyvolali žiaden vnútorný pocit, že si ich zaslúžil. A tak by si ich ani nevážil. Nikto z nás nie je dokonalý, no tí, ktorí na sebe pracujú aby nimi raz boli, robia prvé kroky k osobnosti. Pretože predsudky ničia sny a ciele, a keď sa ich zbavíme, je to základom ľudského šťastia. I keď mnoho krát sa môže stať, že sa nám niečo nepodarí. No nikto by po nejakom páde nemal ľutovať že padol. Ak padol, môže sa znova postaviť, a nezakopnúť o rovnaké poleno. No v žiadnom prípade nemôže dovoliť, aby oň padal stále. Pretože bude vždy ťažšie vstávať. Čím skôr si človek svoje chyby uvedomí, tým viac času má na to, aby ich napravil. A keďže nikdy nevie koľko času má, nikdy nemôže byť neskoro na ich nápravu. A ako by mal vyzerať možno aspoň imaginárny dokonalý človek? Človek ktorý všetko vyrieši sám, ostatní budú mať pred ním rešpekt, bude vyzerať úžasne, a bude kráčať s dobou ? bude nesmierne múdry, a zároveň krásny? Všetko čo urobí bude skvelé, a nebude sa pritom ani namáhať, ? urobí niečo, ľahšie a rýchlejšie ako iní? Nie. Takto to totiž nie je. Ak majú ľudia mylnú predstavu o dokonalom človeku, tak si myslia že dokonalými byť nemôžu. Ospravedlňujú sa vetou: nikto nie je dokonalý. A veru nie je, ale najbližšie k dokonalému človeku, je osobnosť. Osobnosť, osoba ktorá kráča za svojimi cieľmi, a buduje zo seba dokonalého. A práve vtedy, ak sa mu to začne dariť, prichádza prirodzený rešpekt od okolia. Nepotrebuje si ho budovať surovosťou a násilím, okolie si ho vybuduje samo. Pretože osobnosť, si všimne každý. Už nie je postavičkou medzi postavičkami, ale vytŕča z davu. Nekráča s dobou. Sám si určuje dobu, a žiadny gýč ho neovplyvní len preto, že je obľúbený. Dokáže si sám porovnať veci, a sám určiť čo by preňho mohlo byť dobré, ak usudzuje z toho čo sa páči jemu, a nie iným. A múdrosť? Je to najkrajšie čo ho môže zdobiť. Hoc, nemusí poznať 60 kníh naspamäť. Mal by byť prirodzene inteligentný. Okrem základných informácií, vie najviac o tom, čo ho najviac zaujíma. Skúma čo sa mu páči, pretože ho to baví. Krása, vonkajšie zrkadlo človeka. Podľa mnohých odráža jeho vnútro. Pozeráme sa na umelý obal, zhotovený prostriedkami, ktoré ho čo chvíľa zničia. Make-up môže zakryť jeho vrásky na tvári, no tým viac odhaľuje vrásky na duši. Ak sa dobre necíti, chce tak aspoň vyzerať. Kompenzuje si to na vlastnej tvári, a tak ju ešte viac pokazí. Umením človeka nie je urobiť niečo veľké a rýchlo. Pretože ak sa ponáhľa vynecháva detaily, ktoré by práci dodali aj možnosť dozrieť. Dozrieť, ako dozrieva jablko k chuti. Aj na vašom stole môžete nájsť krásne veľké jablká, no ak boli pripravované chemickými prostriedkami aby dozreli rýchlejšie, nedozreli k chuti. Nestihli to. Iba trpezlivosť dokáže priniesť chutné ovocie, ktoré však treba včas odtrhnúť, lebo ak sa naň zabudne časom môže zhniť. Ale ak si už človek vyberie to, čo ho napĺňa, čas ktorý do toho vloží nevyjde nazmar.
Osobnosťou sa nerodíme, osobnosťou sa stávame. Osobnosť musí byť vnútorne čistá a vyrovnaná bytosť, vedomá si svojich svetlejších aj tmavších stránok. Práve to, že je oboznámený so svojimi nedostatkami a svojimi schopnosťami uňho dokáže vyvolať vnútornú rovnováhu. Nebude sa trápiť otázkami, či má jeho život zmysel. Pretože ten, kto bude niekde v kúte oplakávať svoj život, len preto že nevie nájsť svoje ciele, ten, ich ani nikdy nenájde. Iba ten kto ich bude hľadať, nájde. Nezaklopú mu len tak na dvere, on bude ten ktorý bude klopať na všetky brány, kým nenájde tú svoju. A ak ju už nájde, nevzdá sa jej len kvôli tým, ktorí ho nebudú podporovať. Práve naopak, dokáže iným, že tento zmysel života ho napĺňa, a že je to ten pravý. Každá chyba, a každá kritika je len prípravou zvládnuť svoj život. Nie krok späť, ale krok bližší k jeho cieľu. Vždy je čas zmeniť svoj život a zmeniť sa z osoby na osobnosť. A ak niekoho obklopujú správny ľudia, nikdy neocenia jeho schopnosť napodobňovať, ale jeho jedinečnosť. Vždy musí bojovať za vlastné ciele, nie za ciele iných. Každý sa musí so svojim životom zoznámiť sám, nemôže chcieť aby to zaňho urobili ostatní.
Nevyberajme si len osobnosti z televízie, ale aj zo svojho okolia. Niekedy ani samy nevieme aká osobnosť vyrastá práve u nás doma, alebo o 3 domy ďalej. Osobnosť nemusí byť známa po celom svete, to nie je základným znakom osobnosti. Nemá čas chodiť na autogramiády, ukazovať sa v každom večernom programe len kvôli peniazom, ale dáva svoj čas tým, ktorý to potrebujú, alebo činnostiam ktoré sú prínosom, ako preňho tak i pre ostatných. V skutočnosti poznáme len málo ozajstných osobností. Osoby si nedokážu vážiť osobnosti, a preto mnoho tak úžasných ľudí, nie je na tomto svete docenených.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
demola  10. 10. 2010 18:09
Aby sa to iným chcelo celé prečítať, je dobré porobiť odseky a urobiť medzery medzi nimi, nech sa to lepšie číta... ale vieš, že dobre
Napíš svoj komentár