Prvé čo som uvidel, bolo plno velikánskych okien siahajúcich od nekonečna do nekonečna.
V mojej hlave sa motalo plno rôznych myšlienok, či ísť ďalej alebo sa otočiť a vypariť sa preč. Nakoniec som sa rozhodol ostať. Bol som ako malý ustráchaný prváčik, ktorý sa motkal sem a tam, prezeral som si všetky kúty tejto dlho obávanej školy a nakoniec som so svojimi od strachu spotenými dlaňami stlačil kľučku mojej triedy, kde som uvidel veľké množstvo lavíc. Ani som dlho nerozmýšľal a hneď som si sadol do prvej lavice ktorú som uvidel.
Sedel som potichu ako sivá myška a netrpezlivo som čakal na príchod učiteľa.
Keď došiel učiteľ, v momente som sa snažil schovať pod lavicu, ale jeho zrak padol rovno na mňa. Spýtal sa ma ako sa volám. Tak som mu teda koktavo odpovedal a netrpezlivo čakal na koniec. Po dlhom čakaní učiteľ ukončil svoj príhovor a my sme mohli ísť domov.
Keď si spomeniem teraz na tento deň iba sa pousmejem a spomínam na tie chvíle, keď mi stúpal adrenalín a môj strach z tejto školy bol iba jedným veľkým omylom
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár