Majo bol vždy bezproblémovým a veselým dieťaťom, aj napriek tomu, že nemal otca. No odkedy oslávil svoje 15. narodeniny, išlo to s ním dolu vodou. Keď mal nejaké problémy, nikomu o nich nehovoril. Radšej si zapol rádio na maximálnu hlasitosť a vyplakal sa do vankúša. Čoraz viac sa uzatváral sám do seba, a tak dokázal pokojne oklamať aj mamu. Tá totiž nevedela o ničom. O cigaretách, alkohole, dokonca ani o drogách. V škole sa mu jedni posmievali za chrbtom, druhí ho vnímali iba ako génia, ktorý mal vždy úlohu z matiky. Učitelia ho neustále nútili písať tie najrôznejšie práce do mnohých súťaží. Tak veľmi túžil po tom, aby ho všetci brali ako obyčajného chalana s priemernými známkami. Aby v ňom nevideli encyklopédiu, ale citlivú rebelantskú dušu. Chcel byť naozaj obľúbený. A tak sa Majo rozhodol odísť. Bol si istý, že keď vystúpi z vlaku na druhom konci sveta, bude konečne slobodný a šťastný. Sadol si medzi žlté púpavy a otvoril si kufor. Bol plný spomienok. Keď Majo videl všetky tie zlé skúsenosti pokope, odrazu mal pocit, že to, čo sa chystá urobiť je naozaj správne. Po prvýkrát v živote si bol istý, že to tak bude najlepšie. Potom si z vrecka vytiahol žiletku a plný odhodlania si podrezal žily. Viečka sa mu pomaly zatvárali, a keď zmizla aj posledná štrbina, cez ktorú by mohol vidieť živý svet, začul prichádzať vlak.
Bol nádherný! Celý biely, lemovaný modrými, zelenými a žltými pohyblivými hviezdičkami sa k nemu blížil po striebornej koľajnici. Popri ňom leteli nádherné bytosti. Niečo tak krásne Majo ešte v živote nevidel. Boli to biele jednorožce s krídlami z čistého striebra. Vlak zastal a Majo doňho vystúpil po zlatých schodoch. No keď sa obzrel okolo seba, úsmev mu hneď zmizol z tváre. Všade okolo neho len samé starenky a starčekovia so striebornými vlasmi. Nik v jeho veku. ,,Ach, chlapče! Túto prácu robím už večnosť, no takého ako si ty som tu ešte nevidela. Si si istý, že si chceš sadnúť? Potom už nebude návratu!“ krútila hlavou vodička vlaku. Bola to akási pani v stredných rokoch. Mala špicatý nos, dlhé nechty a tvár jej zdobili okuliare sa sklíčkami v tvare hviezdičky. Majo sa nachvíľu zadíval von na zelené lesy, a potom pomaly vykročil k najbližšiemu voľnému miestu. Sám nevedel prečo, ho do očí sa mu vtisli slzy. Odrazu plakal ako malý chlapec, no nik si ho nevšímal. Dedkovia a babičky si spokojne hrali karty a popíjali kávu, no on nedokázal zastaviť ten nával smútku. V hlave mu stále znelo: ,,Keď si sadneš, už niet návratu!“ Chýbal už len centimeter a on by sedel pohodlnom kresle s bielym károvaným poťahom. Prišli totiž výčitky a potom mamino volanie: ,,Majo!“ Rýchlo sa pozrel von a uvidel ju tam stáť. Taká vystrašená a plná hrôzy ako ešte nikdy... Okamžite vybehol z vlaku a bežal rovno k nej. Potkol sa a spadol. Odrazu videl čiernu tmu a záblesky rôznych spomienok z detstva. Keď otvoril oči, vedľa neho boli samé prístroje. Zápästia mal obviazané obväzmi a ležal na akejsi vysokej posteli. Bol v nemocnici. No a potom zbadal plačúcu ženu. Ženu, kvôli ktorej vyskočil z vlaku. Pri jeho posteli plakala mama. Keď sa mu zadívala do očí, nevedela, čo má povedať. Jednoducho ju objal. Končekmi studených prstov cítil, ako sa mama v jeho náručí trasie. Odrazu sa mu milióny sĺz kotúľali po lícach a padali na mamine ramená.
Takto spolu sedeli celú noc. Majo sa neodvážil niečo jej povedať a mama sa bála niečo spýtať. Pre Maja to bolo veľmi zvláštne, pretože si s mamou nikdy nerozumel. A keď zomrel otec, bolo to ešte horšie. No teraz mamu chápal. Dokonca aj keď si nepovedali jediné slovo. Stačilo mu iba cítiť ju...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
3kitty3
31. 1.januára 2008 20:06
to je uzastne ... velmi dobre poznam take pocity ... ale krasny pribeh podla mna
2
suhlasím!!! perfektne!!! veeelmi dobre!! smutné, ale treba aj to !
Napíš svoj komentár